♥ Môj príbeh - Inštinkt 1. kapitola ♥

16. října 2012 v 12:14 | Madeline
Tak toto bol môj prvý príbeh, trošku trápny, no nevadí ;) Volá sa Inštinkt, prestala som ho písať po sestrinom hodnotení :D Bolo to asi pred dvoma rokmi :D Taže v desiatich ;D Dúfam že sa bude páčiť ;)
Klik c.č.


Cítila som ten príval energie, ale pominulo to skôr ako to prišlo. Sledovala som ako dážď vsiaka do pôdy a ako sa mraky hromadia. Vedela som že prichádza búrka, ale teraz som sa sústredila len a len na dážď. Bol zaujímavý, aj keď som tú scenériu sledovala už dosť dlho. Sedela som vo veľkom aute môjho otca so slúchadlami v ušiach a rozmýšľala som nad tým, čo sa bude diať nasledujúci týždeň. Pozrela som na Marie so zúfalstvom v očiach. Bohužiaľ spala a tak som v nej nenasla pomoc. Hlava mi išla vybuchnúť úvahami. Bála som sa. Bol to dobrý nápad, ísť na výlet do Grécka? Co tam budeme robot? Ako to tam bude vyzeral?........jednoducho milióny otázok. Pri hľadaní odpovedí ma zobudil rozospatý hlas: "kde sme? A ako dlho som spala?"
Otočila som sa k nej. Snažila som sa hovoriť pokojným hlasom- poznala som ju dosť dobre na to, aby som vedela aké ma slabé nervy a to hlavne po spánku: "o chvíľu sme v Bratislave. Spala si približne.....hm.....hodinu a pol." opatrne si sadla a zahľadela sa na mňa prázdnym pohľadom. Podľa jej výzoru si dávala všetko dokopy. Potom sa v jej očiach zablysol náznak chápavosti a pohlaď už nemala taký prázdny. Odvrátila som pohlaď a zahľadela som sa na oblohu. Už mraky neboli také husté a čierne, už bolo vidieť kúsky žiarivej modrej plochy. Cítila som ze ma Marie sleduje, ale nevšímala som si to. Mraky pomaly mizli a dážď ustupoval. Marie mi poklepala po pleci. Prudko som sa otočila. Utrápene na mňa pozrela: "čo sa deje, Bryn? V poslednej dobe si nejaká čudná." poznamenala. Zamyslela som sa. Má pravdu. Lenže ako to vysvetlím?
"nič sa nedeje. Len som rozmýšľala....."
"Nad čím?" povzbudzovala ma.
"nad tým, hm, čo bude. Na ten výlet a či to bol dobrý nápad." pomaly som odpovedala. Vzdychla si. Zahľadela sa na cestu pred nami- na auto ktoré v diaľke stalo na semafore. Zas som odvrátila pohľad. Nebo už bolo čisté ale slnko si vzalo dovolenku. Bola zima a fúkal vietor. Aj napriek tomu, že v aute bolo teplo ma striaslo. Nevedela som rozoznať pocit ktorý sa mi vkradol do tela. Keď odchádzal, cítila som ako si so sebou niečo berie. Berie si mňa.
Nikdy som nechápala vlastné rozhodnutia ani ako som k nim prišla, ale tento výlet vo mne nevzbudzoval veľmi dobrý pocit. Doteraz som sa naň tešila, ale až teraz som sa na to pozrela zodpovedne. Stráviť šesť mesiacov v Grécku, s kamarátmi, to by lákalo každého teenegera. Aj mňa to najprv lákalo, ale keď som si uvedomila, že sedím v aute smerujúc na letisko, chcela som sa otočiť a zabudnúť na ten hlúpy nápad. Ale teraz je neskoro. Aj tak by som to nespravila, pretože som sa stále podvedome tešila. Ale čo je na tom dobré? Možno že sa zabavím. Ale aké sú riziká? Veľmi veľké. Počula som cudzí hlas v mojej hlave. Potriasla som hlavou v snahe striasť tieto zbytočné pochybnosti. Jednoducho idem, užijem si a už to nijak nezmením.
Keď sme došli do Bratislavi, rozhliadala som sa po okolí. Jemné náznaky slnka som si nevšímala. Sústredila som sa na budovu, ktorú všetci nazývajú letisko. Bola som vo vytržení. Mal to byť môj prvý let lietadlom. Vo vnútri boli steny v kruhu a mne sa mierne krútila hlava. Bolo tam plno a dusno. Keď sme ukázali letenky, dostali sme sa do obrovského priestoru plného obchodov. Sadli sme si a čakali sme na lietadlo. Nedokázala som sedieť a tak som sa začala prechádzať. Marie ma nasledovala. Hlavu som mala prázdnu ale aj plnú. Bezdôvodne som sa cítila uväznená. Keď sme konečne mohli ísť do lietadla, ponáhľala som sa ako o život. Marie ma bez slov nasledovala. V lietadle sme si sadli na svoje miesta. Marie na mňa hľadela upokojujúcim pohľadom. Sama som nechápala svoje správanie. Ale nechcelo sa mi rozmýšľať nad tým. Poprosila som Marie aby mi doniesla vodu, ona len prikývla a išla. Bola som dehydrovaná a bála som sa. Čoho? Tak presne to som nevedela. Bola som rada že je Marie taká chápavá. Bola mojou najlepšou priateľkou už odmalička. Mala som ju rada, pretože ma dokázala počúvať aj pochopiť ma. Nebola ukecaná a stále ma obraňovala. Stála pri mne vždy, keď som to potrebovala. Bola mi ako sestra. Z úvah ma vytiahol príchod Marie. Držala v ruke plastový pohár plný vody a, vyzeralo to ako tyčinka ale bližšie to nabralo štvorcový tvar. Podala mi pohár a, tú druhú vec položila na dosku zavesenú na prednom sedadle. Vodu som vypila na ex a zadychčane som zdvihla hlavu: "čo to je?"
"Horká čokoláda. Myslím že ti to pomôže. Mohla by si mi vysvetliť, čo to s tebou je?" poslednú vetu priam hláskovala. Pokrútila som hlavou a pokrčila som plecami. Vzdychla si. Ale, pomyslela som si, moja reakcia je celkom pravdivá. Neviem čo mi je. Marie už sedela s mobilom v ruke. Únava ma premohla.
Prebrala som sa na jemný, spevavý hlas. Marie ma budila a jemne mi buchala do ruky. Otvorila som oči a počúvala Marie. bľabotala niečo v tom, že o chvíľu pristávame a že sa mám pripraviť na nejaký tlak. Prikývla som, úplne omámene. Na tlak som teda nebola pripravená. Vlastne, môj žalúdok nebol pripravený. A zrazu som to pocítila, silný tlak, ktorý mi tlačil do hlavy. Mozog mi išiel vybuchnúť, keď to zrazu prestalo. Počula som veľký hluk. Určite to boli kolesá lietadla, pristávajúce na zem. Trochu som poskočila pri náraze a chvíľu počúvala rýchlo pohybujúce sa kolieska po pristávajúcej ploche. Zrazu sa všetko skončilo, ľudia v lietadle tlieskali a ja som bola vďačná, že je koniec.

Teplé lúče ma otriasli. Bola to veľká zmena z nášho Slovenského, obzvlášť studeného leta na toto, horúce slnko žiariace na oblohe a vlhký vzduch mora. Zhlboka som sa nadýchla a vošla do budovy. Marie ma už čakala, trochu mimo od davu čakajúceho na svoj kufor. Keď som ju zbadala rozžiarenu a obzerajúcu sa po okolí, spomalila som krok. Bolo tu úžasne. Nemyslela som na nič, len na to ako si tu budeme užívať. Bola som ozaj šťastná. Tiež som sa usmiala a zastala meter od nej. Hodila sa na mňa a až príliš spokojne ma objala. Tiež som ju objala a rozhliadla som sa po budove. Bola priestranná, ale mramorové stĺpy ju zmenšovali. Keď sme vyšli z budovy, zalialo ma teplo. Nebola som šťastná, to bolo slabé slovo. Bola som celá bez seba. Bola som v Grécku s mojou najlepšou kamarátkou. Vyrušilo ma až zavrčanie motora starého autobusu. Nevedela som ako som sa sem dostala. Cesta viedla popri mori. Sledovala som ako sa vlny pomaly zväčšujú a narazia na breh. Rozmýšľala som, či je pravda že aj život je taký. Pomaly je lepší a lepší a nakoniec spadne. Marie ma úkosom oka sledovala. Zahniezdila som sa v kresle a vybrala si hudbu. Skôr, ako som si stihla nasadiť slúchadlá, autobus zastal. Zbalila som ich späť do tašky a vzala batožinu. Keď som sa postavil, uvedomila som si že som plná energie. Mason už čakal na nás. Tuho objal Marie a povedal: "kde ste tak dlho boli? S Nevillom tu na vás čakáme už pol hodinu."
"S Nevillom?" spýtala som sa zaskočene.
"Ten kamoš o ktorom som vám vravel." vysvetlil Mason a ukázal na vysokú postavu pri jeho kufroch. Vyrazili sme k nej. Postava podišla k Marie a predstavila sa. Keď prišla ku mne, chvíľu len tak pozerala zlato-zelenými očami na mňa. Potom mi pobozkala ruku, usmiala sa a povedala: "ahoj, som Nevill..."
"tie slušné spôsoby vynechaj, Nev, cítim sa jak v stredoveku." skočil mu do reči Mason.
Nevill naňho pozrel, uškrnul sa a obrátil sa ku mne: "Volaj ma Nev. Ty musíš byť Bryn."
Prikývla som. Doširoka sa usmial. Opatrne som mu úsmev opätovala. Nepríjemnú chvíľu prerušil Mason: "čo toľko stojíte? Ide sa do hotela! Chcem ešte stihnúť ísť do vody." dvihol kufre, prešiel pár krokov a usmial sa na nás. Nev zobral moje kufre a pobral sa za Masonom. Marie na mňa spýtavo pozrela a dvihla jedno obočie. Pokrútila som hlavou a mykla plecami. Toto gesto som používala často. Neviem prečo, ale obľúbila som si ho. Nev mal síce slušné spôsoby, čo bolo dobre, ale mne to vadilo. Mason má pravdu, cítila som sa ako v stredoveku. Museli sme behať aby sme Masona s Nevom dobehli. Keď sa nám to podarilo, spokojne sme vošli do bieleho hotela s opadanou omietkou a špinavými oknami.
Keď som si vybaľovala kufre, Marie si sadla na posteľ s rukami na ušiach. Spýtavo som na ňu pozrela. Keď som zaostrila sluch, pochopila som. Mason pustil hudbu. Aj napriek tomu, že bola Marie s Masonom pár, toto nenávidela. A ja som s ňou súhlasila. Vbehla som chlapcom do izby a zakričala: "Mohli by ste dať tú hudbu tichšie?" Mason stíšil hlas a prevrátil oči. "To je lepšie." poznamenala som. Uškrnula som sa a vybehla z izby. Konečne ticho! Marie sa na mňa usmiala a ľahla si na posteľ. Keď som si vybalila celý kufor, urobila som to isté. Poprezerala som si izbu. Steny boli biele, nad posteľami s modrými dekami viseli obrazy. Pri posteliach stáli nočné stolíky s dvoma zásuvkami. V rohu na stene bola malá telka a na zemi pod ňou malá modrá pohovka. Kúsok od pohovky boli sklenené dvere na verandu ktorá sa prepájala s druhou izbou. Na verande bol veľký plastový stôl so štyrmi stoličkami. Vyšla som na verandu a zahľadela sa na more. Zapadalo slnko a sfarbovalo nebo na oranžovo. More bolo tmavo-modré, pri brehu trochu tyrkysové. Pláž bola prázdna, sem-tam sa prechádzal človek. Chvíľu som si užívala jemný vánok a rozmýšľala nad tým, že moje nedávne pochybnosti boli vážne zbytočné. Ale to som, bohužial, nemohla tak skoro posúdiť. Keď som sa vrátila do izby, Marie sedela na kraji postele, potlepala rukou po mieste vedľa nej. Sadla som si a spýtavo na ňu pozrela. Nechápala som, čo chce, ale podľa jej gesta som usúdila, že ju niečo trápi a práve sa mi ide zveriť. Pomaly sa nadýchla, zavrela oči a po chvíli ich zas otvorila. "Poznáš Neva?" spýtala sa.
"Nie."
"Tak prečo sa k tebe správa ako k dlhoročnej kamarátke?"
"Neviem." odvetila som bez dychu. Prečo sa ma to pýta? Odkiaľ to mám vedieť? Veď všetkých mojich kamarátov pozná. Marie si vzdychla. Pozrela na mňa diamantovo-modrými očami. Boli to krásne oči. Oproti mojim svetlo-hnedým boli ako diamantový zámok oproti starej chate. Po chvíli sa usmiala a vyšla na verandu. Potom sa vrátila, postavila ma a ťahala von. Bez slova som ju nasledovala. Nevedela som, čo chce spraviť, ale na to, že som sa nudila, by som vzala hocakú zábavu. Mason sa opieral o stenu na chodbe a sledoval dvere jeho izby. Po chvíli z nich vyšiel Nev . Zišli sme dolu schodmi a vybrali sa k vode. Dobrý nápad. Pár metrov od pláže sa Mason rozbehol a skočil do vody. Keď sa po chvíli vynoril, pozrel na Neva. Ten si vzdychol, vyzliekol si tričko a skočil za ním. Šokovane som na nich hľadela. Tak toto by som nikdy nespravila. Skákať do vody? Tak na to nie som stavaná. Bryn na mňa vyzívavo pozrela a rozbehla sa za nimi. Skočila do vody a Mason ju chytil. Usmiala sa naňho a objala ho. Vyzeralo to úžasne. Začínala som jej závidieť. S Masonom bola vážne šťastná, Nevedela som, či ísť za nimi, alebo sa vrátiť na izbu. Vyzerali natešene. Rozhodla som sa pre prvú možnosť, pretože som si povedala, že sa treba zabaviť. Zavrela som oči a konala skôr, než si to rozmyslím. Rozbehla som sa, odrazila som sa a skočila som do vody. Letela som rovno na Neva. Nie. Prečo on? Nechcem prežiť ďalšie Mariene otázky, pretože som vedela, čo bude nasledovať. Zľakla som sa, že sa uhne, a prežijem bolestivý pád, ale viac som sa bála toho, že ostane a chytí ma. Bohužial si vybral druhú možnosť, zachytil ma a postavil do vody. Usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala, bez zábran, bola som šťastná. Veď, prečo nie. To, že ma zachytil, ešte naznamená nič. Aspoň dúfam. Takto sme sa zabávali, až kým nezapadlo slnko. Po tme sme kráčali na izby. Keď som sa potkla o schod, Marie sa ku mne rozbehla, no Nev bol rýchlejší. Jednou rukou ma oblapil okolo pása a zdvihol. Tak toto už preháňa. Takže ma čaká dlhý večer vysvetľovania. Marie naňho hodila vražedný úsmev. V izbe sa trochu uvoľnila, sadla si na posteľ a pozerala do prázdna. Zastala som vo dverách: "čo máš proti Nevovi?" tak toto ma vážne zaujímalo.
"Nič." obrátila sa ku mne.
"nie som slepá. To ti vadí, že aj o mňa má niekto záujem?"
"Nie, samozrejme že nie. Len mi nie je sympatický. Je čudný. A záujem má o teba poriadny. Dávaj si pozor." hovorila opatrne, ale úprimne. No v jej hlase som počula zlosť. Vzdychla som si. Ľahla som si do postele a snažila zaspať. Ale nešlo to. Myšlienky som mala príliš ostré, bodali ma ako ihly, ale niektoré boli príliš hebké, ako vlna. Marie si ľahla tiež a po chvíli zaspala. Ja som sledovala strop a aj keď som vedela, že sa ani nepohne, dúfala som, že niečo spraví. Chcela som, aby sa niečo dialo, niečo, čo by som mohla pozorovať a zabaviť sa. Knihu som čítať nechcela, pretože Marie nedokáže spať pri svetle. Upriamila som preto zrak na strop, aby ma zabavil on. Aj keby na mňa mal spadnúť. Pomaly som zatvorila oči a tma ma upokojila natoľko, že som zaspala.

Vaša Madeline
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama