♥ Môj príbeh - Inštinkt 2.kapitola ♥

16. října 2012 v 12:18
Tak toto je druhá kapitola príbehu Inštinkt, dúfam že si prečítate :)
Klik c.č.


Nasledujúce dni sme si hľadali prácu. Nebolo ťažké niečo nájsť, tak sme boli trochu vyberavejší. Nakoniec sme všetci skončili v reštaurácii pár metrov od hotela. Názov nás prilákal, pretože preložený z gréčtiny znamenal "nebesia na zemi". Ako každý, lákali názvom. Nebolo to nič originálne, ale ten názov sa nám páčil. Mason raz pomohol kuchárovi a urobil také úžasné jedlo, že je teraz na pozícii pomocný šéfkuchár. Zaslúžil si to, veď vie dobre variť. A v takejto reštaurácii konečne využili jeho talent. A tak ho teraz využívame aby varil, nútime ho do toho lichôtkami ohľadom jeho jedla. Spokojný s našimi komplimentmi nám vždy navarí niečo dobré. Marie pripravuje nápoje, pretože sa ukázalo, že má veľmi šikovné ruky. V hoteli to síce nevyužíva tak ako Mason, ale svoje ruky používať musí. Aspoň nie je kiľavá. To sa však o mne povedať nedalo. Ja s Nevom sme čašníci. V robote mám síce aj ja šikovné ruky, ale v hoteli je to inak. Marie Neva stále sleduje. Neviem čo jej na ňom tak strašne vadí, ale nevšímam si to a držím jazyk za zubami. Všetci sú priateľský a zhovievajúci. Neviem, či to len predstierajú, ale je mi to jedno. Stále sa zabávame. Niekedy diskotéky, väčšinou more. Občas sa, samozrejme, pohádame, ale netrvá to dlho. Sú to len malé hádky o rôznych somarinách, Počasie je úžasné, neustále slnko a občas mierny dážď. Keď nastane ten zriedkavý dážď, sme šťastný. Je tu strašne teplo. Keď som dnes dorazila na hotel s plnou taškou potravín, všetci sa ku mne rozbehli a vyberali jedlo. Nev čakal, kým Mason povyberal suroviny na obed a Marie si vzala chlieb s maslom a šunkou, potom si vybral jogurt a oprel sa o pult. Hľadeli sme na seba, až kým nás nevyrušila Marie: "Bryn, dnes som chcela ísť do Stavrosu. Ideš so mnou?" spýtala sa. Nechápala som tú náhlu zmenu. Veď nikdy sme sa nepýtali, či ideme, jednoducho sme išli. Vyvalila som na ňu oči. Potom som sa trochu zamyslela a prikývla. Stále som nechápala, prečo sa pýta, ale v Stavrose sme ešte neboli.
"Pôjdem tiež, ak vám to nebude prekážať. Chcem si pozrieť to miesto." povedal Nev.
"Dobre, ak chceš." potešila som sa a nechápala som to. Prečo som šťastná? A vždy si budem v duchu klásť nepodstatné otázky? Jednoducho chcem, aby išiel. Nie všetky záhady musia byť vyriešené. Marie ma prepichovala pohľadom. Pozrela som na ňu, prikývla som, cúvla a pokrčila plecami. Ďalšie nezmyselné gesto, ale vedela som, že ho pochopila. Prekrížila si ruky na hrudi a oprela sa o pult. Do izby vbehol Mason: "čo sa to tu deje?"
"Ideme do Stavrosu. Chceš ísť?" s nádejou v hlase sa spýtala Marie.
"Prepáčte, ale som pozvaný na nejaký kuchársky večierok či čo," pohodil rukou, "ale nevadí, pôjdem inokedy. Máme ešte päť mesiacov, Stavros mi neujde." Odvetil ľahostajne. Marie sklopila zrak a zachmúrila sa. Ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela. Tieto jej nálady som nemala rada. Zamračila sa na mňa a vyšla z miestnosti. Pozrela som na chalanov. Oni len pokrčili plecami. To sú taký nemožní? Rozbehla som sa za Marie na verandu, fúkal vietor a bolo chladno. Objala som sa rukami a otočila sa k Marie: "čo sa deje, Marie?"
"To by som sa mala spýtať ja teba. Toho Neva si si nejak obľúbila, nemyslíš?
Vzdychla som. Áno, bol zábavný a občas ma zachránil pred pádom. Ale nič viac. To nedokáže pochopiť? Napokon som odvetila: "áno, je zábavný a tak. Ale to je koniec, Marie. Keď s ním chcem bývať pol roka v jednom byte, musím s ním vychádzať." Hovorila som pravdivo. Marie si vzdychla. Potom spustila: "Nemáš pocit že to niekedy preháňaš? Tráviš s ním každú chvíľu. Ani si si nevšimla že som pred včerom bola na diskotéke s Davidom," dvihla ruku aby ma umlčala, "obľúbila si si ho až priveľmi. Bryn, chcela som ísť zajtra s tebou do Stavrosu ako dve najlepšie priateľky. Ako vždy predtým. Predtým ako si spoznala Neva." dokončila. Inokedy by mi to trhalo srdce, ale teraz mi to pripadalo detské.
Zhlboka sa nadýchla, ale teraz som ju umlčala ja: "Marie, vieš dobre že sme najlepšie priateľky a vždy budeme ale mám sedemnásť rokov a ty nie si moja mama že mi vyberáš priateľov. Neva som si obľúbila ale nikdy nenahradí teba." usmiala som sa na ňu. Bola to pravda, ale aj moje slová my pripadali detsky. Pozrela na mňa zúbožením pohľadom a vrhla sa na mňa. Objala som ju a ona sa rozplakala. Za oknom som zazrela Neva. Zamračila som sa naňho a on zmizol. Musí rušiť práve, keď ukľudňujem moju najkamošku? Marie sa odtiahla, pozrela na mňa uslzenými očami a usmiala sa. A vrátilo sa všetko do normálu. Bola som rada, pretože s Marie sa nechcem hádať. Od detstva som vedela, že s ňou sa neoplatí hádať, keď si s ňou chceš udržať priateľstvo, čo som chcela. Opätovala som jej úsmev a ona ma znovu objala. Už som bola trochu netrpezlivá. Keď sme si sadli na postel, Marie mala už suchú tvár ale stále sa usmievala. Večer sme strávili rozprávaním o všetkom, čo nás napadlo. Odvtedy Marie vychádza s Nevillom lepšie, aj keď občas naňho nenávistne pozrie. Ale vychádzajú spolu dobre, sto percentne lepšie ako predtým. To by mi zatiaľ malo stačiť. Dni plynú a už máme za sebou mesiac. Sme spokojný so všetkým: jedlo, voda, práca, ubytovanie atď. Je tu jednoducho úžasne. Veď, prečo by nebolo? Zajtra ideme do Stavrosu, keďže minulý výlet sa zrušil pretože išla Marie s nejakým grékom do galérie. Aspoň ona má nejakých kamarátov. Moje úvahy sa stále obracajú k lepším, nemám vlastne nad čím rozmýšľať. Nezmyselné otázky, ktoré som mala káždú chvíľu ubúdali. A ja som si užívala výlet.
Vychadzajúce slnko je to nejkrajšie, čo môžem vidieť. Sedím v požičanom aute na ceste do Stavrosu a sledujem tú krásnu scénu. Nev šoféruje, Mason každú chvíľu prepína rádio a Marie naňho vrieska. Keď som si uvedomila ako to vyzerá, rozosmiala som sa. Táto situácia sa mi veľmi páčila, dokonca ma dohnala k smiechu. Všetci na mňa spýtavo pozreli. Kývla som rukou, načo im to budem rozprávať. Oni pokrčili rukami a pokračovali v tom, čo robili. Tak som si užívala cestu. Keď sme dorazili do Stavrosu, vybehla som z auta. Sadla som si na zem a pomaly dýchala. Neviem prečo som to spravila, ale chcela som si užiť čistý vzduch. Cesta autom mi nie vždy dobre padne. Marie sa ku mne rozbehla so slovami: "Bryn, čo sa deje?" ľahla som si na trávu.
Pozrela na ňu a zadychčane rozprávala: "neznášam autá." Trochu som to zveličovala, ale je to celkom pravda. Začali sme sa smiať. Chalani sa opierali o auto a sledovali nás. Mason pobavene, Nevill netrpezlivo. Práve toto mi na Nevovi chýbalo- zmysel pre humor. Marie mi pomohla postaviť sa a zas sme sa rozosmiali, keď som sa potkla. Mason už poklepkával po kapote a Nev sa obzeral po okolí. Zachmúrila som sa naňho a on sa na mňa ospravedlňujúco pozrel. Už mi tá jeho netrpezlivosť liezla na nervy. Pomaly sme kráčali ulicami, s Marie sme chodili do každého druhého obchodu, chlapci nás netrpezlivo čakali vonku. Snažila som sa ich netrpezlivosť ignorovať. Keď sme boli už veľmi hladný, dali sme si "gyros" vo vedľajšej reštaurácii. Bolo to asi najlepšie jedlo z grécka. V placke skrútenej do kornútku bol kečup, hranolky, mäaso a šalát. Keď Marie zbadala svojho kamaráta Davida, Gréka, ktorého stretla v reštaurácii, pokrčila plecami a pobrala sa za ním. Mason na ňu naštvane pozrel a rozbehol sa za ňou. Nemal rád, keď bola sama s cudzími chlapcami. S Nevom sme na seba šokovane pozreli, usmiali sa a išli sme ďalej. Zaujímavé. Marie ma šokuje denno-denne. Keď Nev zastavil pred jedným malým obchodom, spýtavo som sa naňho pozrela. Ako mu pomôže obchod s hudobnými CD-čkami? Veď jemu nič nepomôže. Zasmiala som sa na mojom nevyslovenom žarte. Neville si to nevšímal, nadýchol sa a povedal: "musím si niečo vybaviť. Kde ťa nájdem?" zamračila som sa.
Poobzerala som sa a odvetila: "budem v jednom z najbližších obchodov." Nev prikývol a vošiel do obchodu. Keď som si poobzerala ostatné obchody, zistila som, že v nich nič dobré nie je. Vážne ma nezaujímajú starožitnosti a kino by trvalo dlho. Zahla som za roh a prechádzala som sa popri vysokých opustených budovách a skladoch. Stačí mi prechádzka. Na konci ulice som musela prižmúriť oči. Oslepujúce slnko nad lúkou sa rozprestieralo po oblohe a odháňalo posledné kúsky mrakov. Bolo to krásne. Zeleno-žltá deka sa rozprestierala všade navôkol. Tvorila ju rôzna burina a tráva. Pomaly som robila krok za krokom, až kým som nenašla pohodlné miesto a nesadla si. Tráva bola jemná a slnečné lúče padajúce všade, kde som dovidela hriali. Bola som ako v nebi. Na všetko som zabudla. Sústredila som sa na krásu navôkol mňa. Čudovala som sa, že som tu našla také miesto. Strhla som sa až pri zašušťaní trávi ďaleko za mnou. Otočila som sa. To, čo som videla nemohlo byť skutočné. Musel to byť sen. Kráčal ku mne vysoký, štíhly a krásny muž. Čierne vlasy mu povievali v jemnom vetre a vypracované telo bolo napnuté. Rýchlo som sa otočila, ale chcela som ho ešte vidieť. Šuštanie tíchlo ale muž sa približoval. A zrazu, iba záblesk svetla, jedna sekunda a cítila som na sebe obrovskú váhu. Bolelo ma celé telo, nemohla som sa hýbať. Ani som sa o to nepokúšala. Cítila som ako mi krv tečie po stehne a po ruke. Nedokázala som rozmýšľať, myseľ sa mi zahmlila. Nič som nevidela ale ani som nechcela vidieť. Keď som už necítila tú váhu, ktorá ma tlačila k zemi, počula som vrčanie, šuchanie trávy a ostrý, piskľavý zvuk. Striaslo ma. Na toto nie som zvyknutá. Prinútila som sa otvoriť oči. Keď sa mi zaostril zrak, mykla som sa a zavrela ich. Dva obrovské stvorenia bojujúce pár metrov odo mňa vydávali všetky tie zvuky. Jedno z nich malo sivo-čiernu srsť a žiarivé čierne oči. Druhé bolo o niečo menšie, malo zlato-bielu srsť a vrčalo z celého hrdla. Skákali po sebe a mávali labami. Čeľusťami sa snažili kusnúť do krku toho druhého. Bolo to strašné. Až teraz som si uvedomila, že mám otvorené oči. Keď zlato-biele stvorenie skočilo, podarilo sa mu zasiahnuť krk a zavrčalo, mykla som sa. Výťaz odskočil od mŕtveho tela a pomaly kráčalo ku mne. Ďalší záblesk svetla a skláňal sa nado mnou Nev, ruky mal doškriabané a z hlavy mu tiekla krv. Zjojkla som a zavrela oči. Dúfala som, že to je sen. Počula som vzdych a už som bola v horúcich rukách môjho záchranca. Teplo jeho rúk ma uspalo.
Následky, alebo osud?
Vystrašené oči na mňa hľadeli z veľkej dialky. Roztrasený človek stál ako socha, ale podľa výrazu tváre mal sto chutí ujsť. Podľa hnedých vlnitých vlasov a diamantovo-modrých očí som spoznala Marie. Stála asi dvadsať metrov odo mňa a očami mi behala po tele. Chcela som vedieť, čo ju na mňe tak desí. Veď je to moja najlepšia priateľka. Pozrela som sa na svoje telo a zľakla som sa. Pred očami som mala záblesky boju dvoch obrovských vlkov a lietajúce kvapky krvi. Už som nebola človek. Srsť na celom mojom tele bola biela ako sneh. Nohy a ruky nahradili obrovské laby s pazúrmi. Na hlave som mala veľké uši stojace trochu ďaleko od seba. Počula som oveľa lepšie, ale nevšímala som si to rovnako ako ostrý zrak všímajúci si aj muchu v korune stromu pri nej- mojej najlepšej priateľke. Pozrela som do vystrašených oči so súcitom a pochopením. Chápala som strach lietajúci okolo človeka ktorého som mala tak rada. Mala som sto chutí utiecť a už nikdy sa nevrátiť. Bránilo mi v tom len spojenie s človekom stajúcim predo mnou, ktorého som nechcela opustiť. Zavrela som oči a unášala sa vetrom. Toto nemôže byť pravda.
Keď som otvorila oči, uľavilo sa mi. Zrak som nemala ostrý, všetko bolo rozmazané. No už som nevidela moju vystrašenú kamarátku ani jej bolestivý pohľad. Keď sa mi zaostril zrak, zistila som, že ležím. Ležala som na mäkkej posteli a hľadela som na dvoch ľudí. Jeden bol človek z môjho sna s rukami v bok ako kričí na vysokého chlapca s čiernymi rozstrapatenými vlasmi. Ľudí, ktorý stáli predo mnou som dobre poznala. Započúvala som sa do rozhovoru:
"Prečo si ju nechal samu?! Myslela som že ti na nej záleží dosť natoľko, aby si ju udržal živú aspoň hodinu!" vrieskala Marie.
"Prepáč! Musel som si niečo vybaviť. Povedala že bude v okolitých obchodoch. Ako som mal vedieť že sa rozhodne ísť na lúku?"
"Veď ona nikdy nedodrží to, čo povie. Musím na ňu dávať pozor už od dvanástich! Nikdy nepočúvala a nedodržiavala to, čo povie!"
"Ale ako som to mal vedieť ja?" pokračoval v rozhovore Neville. Toto som už nemohla vydržať. Rukami som si zakryla uši. Obaja sa otočili. Marie sa ku mne rozbehla a pomohla mi posadiť sa. Usmievala sa a zadychčane si ku mne prisadla: "Bryn! Ty žiješ!" objala ma a po lícach jej tiekli slzy. Objala som ju a bola som šťastná. Uľavilo sa mi, že na mňa nepozerá ako na netvora, ako na vlka. Chcela som niečo povedať, ale hlas sa mi zasekol. Otvorila som oči a spomenula som si na lúku a toho krásneho muža, na boj a Nevilla skláňajúceho sa nado mnou, na teplé ruky.......Nie. To nemohla byť pravda. Takým nezmyslom nenaletím. Uprela som prázdny pohľad na bielu stenu a zavrela som ústa. Už som nechcela rozprávať. Nechcela som nič. Vlastne, nevedela som čo chcem. Biela stena sa zmenila na plátno a pretáčala mi stále dookola všetko, čo sa stalo na lúke. Sledovala som opakujúci sa film a snažila som sa nájsť súvislosť. Ale rozum mi prestal pracovať. Bola to skutočnosť. Skúmavo som sledovala video na bielom plátne, akoby to bol film v kine. Keď sa mi podarilo dať milióny otázok do jednej všeobecnej, začala som hľadať odpoveď. Stále som si dávala jednu otázku: čo sa stalo?
Po prvé: išla som na lúku a zbadala som krásneho muža.
Po druhé: cítila som obrovskú záťaž, ktorá na mňe ležala a ja som nevedela čo to je.
Po tretie: sledovala som boj dvoch obrovských vlkov ktorí mali jeden cieľ- zabiť sa.
Po štvrté: skláňal sa nado mnou Nev, ktorý sa tam neviem ako zjavil a tváril sa úplňe pokojne.
Po piate: sedím tu a premietam si prvé štyry body.
Pri spomienke na Nevilla som odvrátila zrak od steny a uprela som ho na môjho záchrancu, ktorého som sa podvedome bála. Ale prečo? Veď ma zachránil, tak prečo sa ho bojím? Ďalšia otázka, na ktorú som nevedela nájsť odpoveď. Po chvíli som týchto nevysvetliteľných otázok mala v hlave plno. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Uprela som na Marie bolestivý pohľad. Je to ako nočná mora. Chápavo prikývla a postavila sa: "Nev, mohol by si nás nechať chvíľku samé?" obrátila sa k Nevovi. Ten sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím, ale keď si všimol môj skľúčený pohľad, prikývol a vyšiel z izby. Marie si sadla ku mne na posteľ a očami mi položila jasnú, no príliš všeobecnú otázku. Nevládala som odpovedať, hlas mi zamrzol v hrdle a vyletel zo mňa len čudný, škrekľavý zvuk. Chcela som byť sama. Marie si vzdychla, prikývla a omámene ma sledovala. Ja som sa hodila dozadu s rukami nad hlavou. Zahľadela som sa na strop s túžbou vidieť ten film na plátne znovu. Nič. Nešlo to. Takto to bolo horšie aj napriek tomu, že sa mi ten film nepáčil. Takto nedokážem pochopiť vôbec nič. Záblesky rôznych obrazov mi nič nehovorili. Nedokázala som si ich spojiť a tak nedávali význam. Ešte horšie bolo, že úzkosť, ktorá sa vo mne rozširovala a pohlcovala mi vnútro, nemohla ísť von. Nedokázala som to nikomu povedať. Aj tak by mi nikto neveril. Ako dlho bude trvať, kým úzkosť, ktorá mi pohltila telo, zmizne? Stane sa to vôbec niekedy? Ani tým si nemôžem byť istá. Prečo to nemohol byť len sen? Tak by som sa len zasmiala a išla by som ďalej. Lenže toto je skutočnosť, Bryn! Hovoril mi neznámy hlas v hlave. Tresla som sa rukou po čele aby som vyhnala hlas, ktorý len všetko zhoršuje. Až teraz som si všimla, že Marie leží vo svojej posteli a sleduje ma. Bolo to nepríjemné. Vzdychla som si a ponorila som sa späť do mojich úvah. Ako som tak uvažovala nad možnosťami, viečka mi oťaželi a mozog sa prispôsobil tme.
Ráno. Ďalšie zničujúce a tiché ráno. Už prešlo dvanásť dní, a stále som nedokázala hovoriť. Marie bola stále pri mne, nespustila zo mňa oči. Dni plynuli a mne bolo stále horšie. Dnes je sobota, trochu zamračený deň. Ledva som sa dokázala hýbať. Sú to následky? Vari som na vine ja? Sedím ako vždy na posteli, Marie číta knihu Triaška a každú chvíľu na mňa zazerá. Dnes sa sústredím na to, aby som znova začala rozprávať. Keď sa posnažím, myslím, že to pôjde. Ale zatiaľ zo mňa vyšlo len čudné vrčanie: "Mrrrrrrrri." a stále dookola to isté. Keď som to zas skúsila, Marie sa na mňa zvedavo pozrela. Pozrela som si smutne na ruky, prešla som si očami po tele a zistila som že som o niekoľko centimetrov dlhšia. Prečo sa tým vôbec zaoberám? Lebo sa nudím? No dobre, skúsim to zas: "Marrrrrrrrie." podarilo sa mi to, síce chrapľavo ale aj tak. Bola som na seba hrdá, aj keď to nebola žiadna veľká výhra. Marie vyskočila z postele a kľakla si k mojej posteli. Sledovala ma a čakala, čo poviem. "Donesieš mi vodu prrrrrrosím?" Poprosila som priškrteným hlasom. Tak toto už bolo lepšie, hlas sa mi vracial. To je dobré znamenie. Marie sa usmiala a vybehla z izby. Tiež som sa chabo usmiala. Úsmev mi hneď zmizol z tváre, len som si spomenula na krv na lúke. Otriasla som zo seba túto spomienku a počkala som na Marie. nechcela som na to myslieť. Skazilo by mi to celý môj pokrok. Marie po chvíli vbehla do izby, vyliala polovicu pohara, pokrčila plecami a podala mi ho. "Ďakujem." síce by som to normálne len naznačila, teraz som sa snažila rozprávať čo najviac. Marie, usmiata od ucha k uchu prikývla. Keď som vypila vodu, dodala mi energiu. To sa mi zíde, keďže posledné dni som tak povediac prespala. Položila som pohár na stôl a vstala som. Keď som už bola pred dverami, Marie sa mi postavila do cesty so spýtavým pohľadom, ako vždy. "Chcem sa prejsť." už som rozprávala plynule, rozhodne a s chladným hlasom. Naštvala ma Mariena prehnaná starostlivosť. Marie mi chvíľu skúmala tvár, potom opatrne prikývla, spustila ruky a sadla si na posteľ. Jej pohľad som cítila na chrbte, až kým som nezašla za roh. Nebola veľmi presvedčená o mojom zdraví, ale našťastie to nechala tak. Keď som vybehla z hotela, vybrala som sa smerom k najbližšiemu lesu. Všetko nadšenie z môjho pokroku sa rozplynulo. Nahradil ho hnev. Prečo? Ťažká otázka. Na koho alebo na čo sa teraz štvem? Tiež ťažká otázka. Ako som tak prechádzala popri prvých stromoch, zistila som, že behám. Po chvíli som bezmyšlienkovite skočila, ale keď som dopadla na zem, cítila som zmenu. Slabé svetlo, ktoré prenikalo cez zelené listy mi ukázalo dôvod zmeny. Normálne by som sa vystrašila, ale bola som kľudná. Zľakla som sa a prebehol mnou mráz, ale bola som nezvyčajne kľudná. Aj napriek tomu, čo som videla- seba s obrovskými štyrmi labami, hustou snehovo-bielou srsťou a dlhým, ladne sa pohybujúcim chvostom. Zrak som mala zrazu ostrý, videla som úplne všetko. Sluch na tom bol ešte lepšie, a čuch bol najlepší. Cítila som vevericu asi 15 km odtiaľto. Či som bola vydesená? Nie. Bolo to úžasné. Behala som lesom a cítila som vietor v srsti. Bola hrubá a vďaka tomu mi nebola zima. Už žiadne starosti, len beh, bežím svetom a o nič sa nestarám, pretože som konečne sama. Nie, nie som. Zarazene som zastala a ledva som sa uhla stromu. Predo mnou stál vlk so zvedavým, obdivuhodným pohľadom.

Vaša Madeline
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama