♥ Môj príbeh - Inštinkt 3.kapitola ♥

16. října 2012 v 12:19 | Madeline
Tak a je tu tretia kapitola ;) Hádam si prečítate, lebo toto je posledná, ďalej som už nepísala :/
Klik c.č.


Tie jasné oči som poznala. Nev. Musel to byť on. Až teraz ma začali zaujímať otázky ako napríklad čo sa so mnou stalo? Kto som? A kto je on? Prezrela som si trochu menšieho vlka so sivo-hnedou srsťou a pochytila ma zvedavosť. Nev na mňa hodil čudný, vlčí úškrn- hlavu mal na pravej strane, vyplazený jazyk a rad ostrých zubov v priateľskom úsmeve. Zrazu ma oslepil krátky záblesk a predo mnou stál Nev, ale už ako človek. Usmieval sa od ucha k uchu a ja som cúvla. Zasmial sa, sadol si na vlhkú zem a potlepal rukou po mieste vedľa neho. Zavrčala som, ale premenila som sa na človeka. Nesadla som si však vedľa neho, sadla som si oproti nemu a oprela som sa o strom. Neverila som mu, pretože on o všetkom vedel. Ja som bola iba decko čo ničomu nechápe. Tento pocit neznášam. Stále sa usmieval a prezeral si ma. Potom spustil: "takže, ako už vieš, ja, a už ani ty, hmm, nie sme, ako to povedať, nie sme normálny ľudia. Sme vlci." Posledné slovo povedal veselo, priam hrdo. Ja som sa- na rozdiel od neho- striasla pri tejto krutej skutočnosti. Som vlk? Ozajstný vlk? Čo bude ďalej? A čo Mason a, Marie? Nie. Na ňu nesmiem ani pomyslieť. Veď, čo si o mne pomyslí ona? Neublížim jej? Nie. Nie! To nedovolím! Moja najlepšia priatelka a ja ju musím opustiť. To musí byť len nočná mora. Som vlk? Ako som sa tak zamýšľala, Neville pokračoval: "takže, ako si si už mohla všimnúť, s Masonom nie som veľmi dlho kamarát. Zistil som len, že sa s tebou chystá na výlet do zahraničia. toto bola moja príležitosť. spriatelil som sa s ním, a navrhol som mu aby sme išli do Grécka. Vieš, tento rok je naša škola tu. O nej ti poviem neskôr. Teraz je moja povinnosť povedať ti, že dnes máš prvý deň v škole." Usmieval sa celý čas, až som sa čudovala, že ho nebolí sánka. Ale on ma len trpezlivo, ale skúmavo sledoval. Keď som nijak nereagovala, pokračoval: "takže, škola je v niekoľko kilometrov odtiaľto. Ten muž čo k tebe išiel v Stavrose, bol náš nepriateľ. Vieš, v škole o tebe všetci hovoria. Uvidíš, bude tam fajn." Vyčaril ešte väčší úsmev. Síce prechádzal z jednej témy na druhú, chápala som.
"F.A.J.N?" vyjachtala som zo seba. Zasmial sa na mne a prikývol. Pred očami mi prebehol celý život. Ako som sa malá hrala s legom a rôzne iné zábavky a spomienky, až po súboj na lúke. Na konci som videla len jeden obraz, ktorý tam ostal pevne stáť. Usmievajúce sa dievča v šortkách a bielej blúzke sa chichúňalo, modré oči jej svietili ako hviezdy na nočnej oblohe a hnedé kučeravé vlasy boli strapaté z vetra. Marie. Skôr, ako stihol Nev pokračovať, vyskočila som na rovné nohy a slová zo mňa leteli popletené s prúdom sĺz: "a čo Marie? To sa mám pobrať preč do nejakej hlúpej školy a nechať ju samu? To nikdy! Len nedávno som si užívala s priateľmi a zrazu je zo mňa vlčica posedávajúca v strede lesa počúvajúc o živote ktorý ma čaká a ktorý vôbec nechápem!," kričala som z plného hrdla, "a kto si vôbec ty? Čo tu robíš?...."
Nev vyletel zo zeme a pritlačil mi dva prsty na ústa: "Už dosť! Ukľudni sa! Všetko ti vysvetlím!" sľuboval mi. Jeho večne usmiata a natešená tvár vyzerala zúrivo. Pomaly ma tlačil k zemi až som si sadla. Potom sa oprel o strom a pokračoval: "takže, čo sa týka mňa, s Masonom som sa spriatelil len kvôli tebe. To ja som mu navrhol aby sme išli do Grécka, pretože som vedel, že tu je tohtoročná škola. Bolo mi prikázané, aby som ťa strážil. Všetci vedia že máš prísť. Ten muž na lúke bol náš nepriatel. My sme na jednej strane a ostatní na druhej. My sme dobrí oni zlý. My chránime to, čo oni hľadajú a snažia sa zničiť. Naši vládcovia sú už skúsení vlci. Voláme ich Obrancovia. My vlastne ani nevieme, čo chránime, ale Obrancovia povedali, že to niečo máme chrániť. Prečo to pre nich robíme? Pretože sme ich dlžníkmi. Nebyť ich, už dávno by sme zahynuli. My sme iba samostatné vlky, ktorým hrozilo vyhynutie a Obrancovia nás vzali pod svoje krídla. Sme im vďační za záchranu, tak prosím ťa správaj sa k nim slušne." Hovoril mi to ako malému dieťaťu, trochu ma to rozčuľovalo, ale pokojne som počúvala. Síce najprv len opakoval to, čo povedal predtým, počúvala som: "Takých škôl, ako je tá v ktorej sme mi je na svete šesť, a to v Európe, ako sme my, v Ázii, Severnej Amerike, Južnej Amerike, Afrike v Austrálii. Každá škola sa premiestňuje a to každý rok. V škole je päť ročníkov, prvý sa len učí čo a ako, druhý má na starosť žiakov z prvého- ukazujú im školu a pomáhajú pri psychických ťažkostiach. Ja som v treťom ročníku. My máme za úlohu pomáhať ľuďom, ktorý sa majú premeniť. Každý má nastarosť približne dvoch. V štvrtom ročníku žiaci sledujú vlkov z piateho ročníku, ktorý sa učia strážiť rôzne veci. Piatákom dajú určitú vec, ktorú majú strážiť, a učitelia sa raz za čas snažia ukradnúť tú vec. Keď sa ti tri-krát nepodarí danú vec ustrážiť, prepadneš." Rozprával rýchlo, že by mu normálny človek nerozumel, ale ja som rozumela každé slovo. "tak, a teraz vieš, čo ťa čaká. Zvyšok ti ukážem neskôr, alebo ti už pomôžu druháci." Počas jeho monológu sa ani raz nenadýchol, uvedomila som si, keď si s úľavou vydýchol. Nechcela som nič hovoriť, rozmýšľala som nad tým, čo povedal. Tie ročníky a čo má kto na starosti som si vryla do pamäti. Potom som trošku spomínala. Niečo mi v tom všetkom chýbalo. Nakoniec som si spomenula.
"A. čo. Marie?" Vyjachtala som zo seba. Zrazu sa mi pri pravej ruke ozvalo hlučné zavýjanie. Vyskočila som na nohy a premenila sa na vlka. Bola som v šoku. Stála som oproti vlkovi. Vrčala som, a popri tom som si premeriavala vlka. Bol to chudý, žlto-biely vlk, nižší odo mňa, ale s dlhšími ušami. Stále som vrčala. Vlk okamžite stíchol, sklopil uši a s vysmiatymi očami naklonil hlavu nabok. Pohľadom som sa zastavila na jeho očiach, a spoznala som ho. Vrčanie sa zastavilo, akoby ho niekto vypol. Sklopila som uši a sledovala diamantovo-modré oči. Poznala som ich až príliš dobre. Marie.
Stála predo mnou s vyplazeným jazykom. Stuhlo mi svalstvo. Neverila som vlastným očiam. Marie? A vlk? To nie je možné. Čakal som, že niečo urobí, ale márne. Stála a pozerala na mňa. Mala ustarostený pohľad. Našťastie zakročil Nev, o ktorom som zabudla že tu je. Postavil sa predo mňa a zabránil mi vo výhľade na Marie: "Ale no tak, Bryn, ukľudni sa. Nie je to také hrozné. Veď s ňou môžeš ostať. No nie si šťastná?" bľabotal s rukami nad hlavou. Zavrčala som naňho, ale nehľadela som naňho. Hľadela som priam cez neho. Akoby tam ani nebol. Po niekoľkých minútach bez pohnutia som sa trochu upokojila. Svalstvo sa mi uvoľnilo a s úľavou som si sadla. Nev ma zbadal a tiež sa mu uľavilo. Posunul sa a ja som zas videla Marie. Aj ona už sedela, až skoro ležala. Pomaly som dýchala a premýšľala. Už to vážne nebolo také zlé. Už mi dokonca nepripadalo čudné, že som vlk. Uvedomila som si, že ma čaká život vlkolaka. Normálne by ma to zastrašilo, ale teraz som vedela, že so mnou bude aj Marie. Nebude to také zlé. Dúfala som v to z celého srdca. Premenila som sa na človeka, už úplne kľudná. Marie urobila to isté a usmiala sa na mňa. Až teraz som si všimla, o koľko je krajšia. Už žiadne pehy ani vyražky. Pleť mala rovnú a slonovinovo bielu. Vlasy mala kučeravé ako predtým, ale teraz boli oveľa živšie a hustejšie. Už neboli svetlo hnedé. Stmavli skoro až na čiernu. Vyzerala úžasne. Keď prehovorila, hlas mala spevavý a čistý: "tak čo, prekvapená? Aj ja som bola keď som sa zmenila. Neboj sa, sme v rovnakom ročníku. Premenila som sa ešte doma, pár dní pred výletom. Vtedy keď som ti povedala, že mám chrípku." Usmievala sa od ucha k uchu. Po tvári mi stiekla slza, ju nasledovala ďalšia, až som sa rozplakala. Marie prudko vstala a objala ma. Takto sme sa objímali pár minút. Neville nás sledoval, usmieval sa, ale v očiach sa mu zračila netrpezlivosť. Vzdychla som si, pustila Marie a pretrela si oči. Neville sa doširoka usmial a prehovoril: "mali by sme ísť do školy. od teraz tam budete bývať tak vám to chcem poukazovať. Mason sa premení približne o mesiac." Strhla som sa pri poslednej vete. Aj Mason sa premení? Marie sa usmievala, takže asi hej. Nev pokračoval: "škola sa začne o dva mesiace. Teraz sú prázdniny. Prázdniny sú každý rok asi tri mesiace. Ale vo zvyšný čas máte voľno len cez víkend. Máte prístup do rôznych miest takže by to malo byť v pohode. Zvyšok vám poviem keď tam dorazíme." Hovoril to ako báseň naučenú naspamäť. Keď dohovoril, premenil sa a vyrazil na východ. S Marie sme urobili to isté a nasledovali sme ho. Kráčali sme popri stromoch, ktoré stále hustli.
Zniesla si to celkom fajn. Ja som na tom bola horšie. Počula som akýsi hlas. V šoku som vyskočila. Nev sa ani neobzrel. Marie do mňa šťuchla, keď som ten hlas počula znova. Len kľud. Tak sa zhovárame. Až teraz som si uvedomila, že to je Marie. veľmi zaujímavý spôsob. Poslala som k nej myšlienku. Marie ma šťuchla do ramena, takže mi to asi vyšlo. Obzrela som sa za Nevom. Videla som ho iba ako bodku medzi stromami. Buchla som Marie do boku a rozbehla sa za ním. Marie sa rozbehla tiež a vyslala ku mne myšlienku: Som rýchlejšia. Každý vlk má svoj dar a ja mám rýchlosť. Hovorila pyšne. A mala pravdu, pretože ma poľahky predbehla. Keď som k nej dobehla, kusla mi do ucha. Neville sa v duchu zasmial, ale myšlienka, ktorú vyslal, pôsobila vodcovsky: Ukľudnite sa. Pred nami je dlhá cesta. Keď som si to vypočula, zavrčala som. Pozrela som na Marie, ktorá kyvla hlavou k Nevillovi. Prikývla som a skočila. Dopadla som priamo naňho. Marie skočila až po mne a spolu sme ho priklincovali k zemi. Nev sa nevedel vymotať. Zavrčal, ale v jeho hlase bolo počuť smiech. Pustili sme , čo sme hneď aj oľutovali. Skočil do výšky, chytil konár stromu a hodil ho do nás. Marie spadla, ale ja som sa uhla. Rozbehla som sa k nemu, a keď som ho dobehla, kusla som ho do ucha. Marie sa postavila a kusla ho do laby. Už nevedel utiecť. Vrčal, ale my sme ho nepustili. Dievčatá. Pustite ma. Znelo to prosebne. Pustili sme ho. Chvíľu stál a prezeral si nás, potom zaútočil. Skočil na nás, ale my sme sa uhli každá na inú stranu. Narazil hlavou o strom a zavrčal. S Marie sme sa v duchu zasmiali. Postavil sa, ale už nezaútočil. Asi zistil, že proti nám nemá šancu. S Marie sme sa na seba hrdo pozreli a sledovali ho. Pokračoval v ceste ku škole.
Cesta bola dlhá, ale ja som mala toľko energie, že by som ju mohla predávať. To sa však nedalo povedať o Marie. Chodila v polospánku ako nejaká mŕtvola. Vlastne, ledva chodila. Neville bol nervózny, ani neviem prečo. Keď Marie už tretí krát spadla na zem a zaspala, prehodila som si ju cez chrbát. Pootvorila oči, v duchu poďakovala a zaspala. Asi po hodinke Nev zastal. Opatrne som položila Marie na zem. Moja opatrnosť nepomohla. Vyskočila na rovné nohy obhliadajúc okolie. Upokojovala som ju myšlienkami. Vzdychla si a sadla, pozerajúc na Neva. Už mala oveľa viac energie. Neville sedel so zatvorenými očami. Potom dvihol labu a pomaly ju posúval do priestoru pred sebou. Zrazu sa akoby jeho laba dotkla hladiny vody. Priestor sa zavlnil. Neville zastrihal ušami a vložil labu do priestoru. Hladina sa akoby otvorila a nechala nám voľnú cestu. Nev nám zakýval, aby sme vstúpili. Poslúchli sme. Bolo to ako prejsť cez vodopád. Bolo to príjemné. Neville vošiel za nami. Až teraz som si prezrela miesto, v ktorom som sa ocitla. Bola to obrovská plocha plná zelene. Stáli tam dve budovy, jedna v strede bola biela, vchod tvorili obrovské drevené dvere namaľované na bielo, pri nich boli dva mramorové stĺpy. Budova mala veľa bielych obrovských okien. Celá bola namaľovaná na bielo. Druhá budova bola trochu vzadu, pri obrovskom lese. Bola krémova s hnedými dverami. Okná mali čiernu okenicu. Budova mala tri poschodia, tri rady okien, pod ktorými bol fialový pásik. Les bol veľký, ale viac vzdialený od krémovej budovy ako sa mi zdalo na prvý pohľad. Medzi budovou a lesom bola veľká lúka, ktorú obkolesovali dláždené chodníčky. Každý viedol inde, jeden k mestu, druhý k menším obchodom patriacim do tohto komplexu a tretí bol najširší, viedol k veľkej bielej budove a popri ňom boli rôzne kríky s kvetmi. Priamo pred nami bola zelená lúka, ktorá sa končila niekoľko metrov od bielej budovy. Všade boli stromy a rôzna zeleň. Boli tam menšie bufety, butiky a kino. Páčilo sa mi to. Za mnou som videla iné prostredie, prostredie z ktorého sme prišli. Tento komplex bol z vonku neviditeľný, čo som si stihla všimnúť. Bol stanovený len pre nás, vlkov.
Nev si sadol pred nás, pripravený na ďalší monológ. Počúvala som ho len na jedno ucho, druhým som registrovala chôdzu žiakov. Už na prvý pohľad som vedela, že sú to vlci, podľa vône, tichej chôdzi a ostatnými detailmi, ktoré si normálny človek nevšimne. Nev zahmkal a začal svoj monológ: Takže toto je miesto vyhradené pre nás. Voláme to tu "vlčí domov", ako aj je. Tá veľká budova v strede je škola. Vedie k nej viac ciest. Tá hlavná cesta k škole vedie od internátu. Ale nie je to taký internát ako normálne. Sú to byty, kde budete bývať ďalších päť rokov. Volajte to "domov". O mesiac a pol sa začne škola. Máte čas si to tu prezrieť. Ja vás odprevadím k vášmu bytu. Keď sa ubytujete, zavolajte mi na číslo, ktoré je na papieriku vo vašom vrecku. Potom vás uvediem do jedálne a predstavým vám mojich kamarátov a niektorých druhákov, ktorý, ako už viete, sú tu na to, aby pomáhali prvákom. Takže, poďťe. Neville dokončil monológ a premenil sa na človeka. Urobili sme to isté. Viedol nás cez lúku popri stromoch, po dláždenom chodníku až k "domovu", ako povedal. Keď sme prešli cez pevné dvere, ocitli sme sa v obrovskej hale. V strede visel na strope veľký luster, ligotajúci sa vo svetle z vonku. Miestnosť bola okrúhla, krémova do pol steny, zvyšok steny bol biely. Popri stene na pravo viedli čierne sedačky so sklenenými stolíkmi. Na ľavej strane bola menšia kaviareň. Rovno pred nami bol pult, za ktorým sedela milá pani s blond vlasmi. Usmiala sa na nás a uprela zrak na notebook pred ňou. Nev nás zaviedol práve k nej. O niečom sa s ňou rozprával, žena prikývla, otvorila šuflík a vytiahla dva rovnaké zlaté kľúče. Podala nám ich. Nev odbočil do ľava k bielym schodom s čiernym zábradlím. Schody boli nové a pevné. Vyšli sme na druhé poschodie, kráčali sme po oranžovej chodbe s rôznymi obrazmi. Neville nás zaviedol k izbe číslo 217, ako sme mali napísané na kľúčoch. Marie chytila svoj kľúč a snažila sa otvoriť izbu, ale ruky sa jej triasli. Po štvrtom pokuse som do nej šťuchla a bez problémov odomkla. Izba bola nádherná. Vlastne to nebola izba, bol to byt ako povedal Nev. Chodba bola malá a tmavá. Viedla do zelenej izby s dvojposchodovou posteľou. Boli tam dva stolíky, na oboch ležal novučičký notebook, jeden svetlo-modrý a druhý žiarivo-červený. Točiace sa stoličky pri stoloch boli kožené, na pohľad pohodlné. Stolíky mali niekoľko šuflíkov a vyťahovaciu dosku. Oproti posteli hneď pri dverách bola drevená skriňa. Obrovské okno púšťalo do izby jasné svetlo. Nev sa už stihol vytratiť preč. Marie bola, tak ako ja hotová. Keď sme vošli do obývačky, vyvalili sme oči. Obývačka bola veľká, pri jednom z dvoch veľkých okien bol gauč, pred ním veľká plazma a sklenený stolík. Izba mala tri steny fialové, štvrtá bola oranžová. V strede bol veľký priestor. Za gaučom pri stene bolo akvárium s rybičkami, tiež vyžarovalo svetlo. Na stenách boli rôzne masky, obrazy a prázdne poličky. Obývačka sa prepájala s kuchyňou, marhuľovo-žltou s veľkou linkou z dreva. Oproti bol stôl s dvoma stoličkami, na ňom bol modrý obrus. Pri stole bola chladnička, pomerne veľká a pri nej uzavretý kôš. Na linke bol kávovar, mikrovlnka a mixér. Bola tu umývačka riadu a šporák. Keď sme sa vrátili na chodbu, vošli sme do ďalších dverí. Toto bola kúpeľňa. Bola v nej rohová vaňa, umývadlo a práčka. Neúplnou stenou bol oddelený záchod. Boli tu farebné dlaždičky, väčšinou zeleno-biele s červenými bodkami. Nad umývadlom bolo veľké zrkadlo, pri umývadle bola malá skrinka s troma šuflíkmi. Všetko v tomto byte bolo úžasné. Marie sa ledva udržala, ale nakoniec zvýskla od radosti. Bolo to úžasné, ale stále to nebolo ono. Zatial som si neuvedomovala, že opúšťam svoj život a idem do nového. A bola som rada, pretože som nechcela aby ostatní vedeli že sa teším z nového života. Viete, môj terajší život nebol veľmi zábavný, raz za čas som chodila vonku ale to nie je nič. Teraz sa začína adrenalín, zábava, konečne môžem ukázať čo vo mne je. Ale ešte nie. Ešte tu nič nepoznám, aj napriek tomu, že viem že to tu je úžasné. Musím spoznať nejakých ľudí, inak to nepôjde. Stal sa zo mňa nový človek.
Keď nás Nev viedol po chodníku, užívali sme si s Marie príjemný vzduch a teplo. Blýžili sme sa k škole. Takto z blízka bola škola vážne obrovská. Drevená brána bola otvorená dokorán. Táto brána viedla do obrovskej chodby plnej skriniek s číslami. Na chodbe nikto nebol. Bolo tam ticho, počula som len naše kroky. Užívala som si to, aj keď som nevedela čo ma čaká. Prešli sme niekoľkými chodbami s presne postavenými skriňami, všetky boli akoby nové. Kde tam boli dvere s číslami. Neville nás viedol asi desať minút, keď sme sa zrazu ocitli pred obrovskými dverami. Nev spomalil a Marie skoro zastala. Dvere boli drevené s rôznymi symbolmi vytesanými do dreva. Keď Nev zastal, vrazila som doňho, ale on sa ani nemykol. Zhlboka sa nadýchol a oboma rukami dvere otvoril.
V šoku som zastala a sledovala stovky očí pozerajúce na nás. Pri stoloch porozhadzovaných všade naokolo sedela asi celá škola. Boli tu dievčatá aj chlapci, starší aj mladší. Ale všetci boli rovnakí. Neviem, či to bolo kvôli rovnošate, alebo preto, lebo vyzerali ako jedna veľká rodina. Ozval sa až Nev, ale stačilo len "ehm, ehm" a miestnosť akoby vybuchla. Dievčatá začali vstávať a predstavovať sa nám, chalani potriasli rukou, niektorý, menej pobláznený nám dokonca pobozkali ruky. Bolo to úžasné, predbiehali sa aby sa ku mne dostali. Keď si už všetci posadali, ostalo pri mne stáť jedno dievča. Keď som si dobre pamätala, volala sa Calla. Ani som si neuvedomila kedy, Calla ma ťahala k jej kamarátom a Marie nás nasledovala, celá vysmiata obzerajúc si okolie. Sadli sme si ku Callinym kamarátom, podľa toho, čo som si pamätala to bola Angie s Gabrielom a July a Beth. Asi nejak tak. V jedálni sedelo nekonečne veľa začudovaných tvári. Sledovali ma, asi nevedeli čo je to slušnosť. Nev pri nás nesedel. Až teraz som si to všimla. Hľadala som očami po jedálni plnej mladých ľudí. Neville sa rehotal pri stole oproti, na tento stôl jasne svietilo slnko. Slnečný lúč mu osvetlil tvár až sa ligotala. Jeho kamaráti boli trochu väčší ako ostatní, boli svalnatejší ale to bolo to posledné, čo som vnímala. Zaujali ma jasno-zelené oči, ktoré mali úplne všetci. Prečo práve zelené? A prečo ich majú všetci rovnaké? Až keď som sa poriadne zahľadela, všimla som si tú odlišnosť. Každý mal v očiach kus svojej jedinečnosti, svojej povahy. Až teraz som si začala uvedomovať, čo všetko sa zmenilo, zmenil sa mi celý život. Moja minulosť sa pomaly strácala, začínala som niečo nové, niečo iné. Zo zamyslenia ma vyrušil Gabriel, ktorý na mňa zvrieskol: "Bryn!"
Až teraz som si uvedomila že som pustila plechovku koli, tá spadla na zem a striekala všade naokolo. Rýchlo som to utierala, akoby automaticky, keď mi zrazu pomáhali ďalšie dve ruky. Pozrela som na chalana vedľa mňa. Tváril sa úplne ľahostajne, pozrel na mňa a na tvári sa mu vyčaril hravý úsmev. Tmavo hnedé vlasy mu zvýraznili oči, vypracované telo bolo bodom pre všetky dievčatá. Jasno-zelené oči sa mu ligotali v lúči slnka. Keď som sa postavila, moja kamarátka Marie na mňa hľadela ako na vraha. Poďakovala som sa chalanovi, čo ešte stále stál pri mne. Prikývol a odišiel k stolu úplne v rohu miestnosti. Ledva som si uvedomila že pomaly kráčam od stola, tak som povedala: "Prepáčte, musím ísť." A bez ďalších slov som vyšla z miestnosti. Kráčala som po mramorových chodbách vysvietených slnkom. Išla som po okrajoch budovy, dnes som nemala chuť stratiť sa. Kráčala som po chodbách a obzerala si nápisy na dverách. Už som mala namierené na dievčenské záchody, keď som zbadala modrý nápis "Knižnica" na starých drevených dverách, ktoré sa nedali prehliadnuť. Zatlačila som do dverí a tie sa z vrzgotom otvorili. V miestnosti nik nebol. Všade bolo ticho a podľa zaprášených políc som usúdila, že táto miestnosť je už dlhšie pustá. Prešla som prstami po policiach a pri dotyku starých kníh som pocítila radosť. Už neviem ako dlho som nečítala. Už len pohľad na tie stovky kníh som bola šťastná. Sadla som si do mäkkého kresla v najbližšej uličke. Oprela som hlavu o stenu za mnou a rozmýšľala. Doteraz bolo všetko akoby život niekoho iného. Akoby som bola len pozorovateľ. Až teraz som si uvedomovala, že toto je môj život a ako sa zmenil. Čo poviem rodičom? Ahoj mami, oci, v Grécku som sa premenila na vlka a teraz neviem kedy sa zas stretneme, ale veď to nič nie je. Nie, to by asi nešlo. Áno, dobre, rodičia mi až tak nechýbali. Celý deň sa potulovali po zahraničí a ja som sedela doma s Marie a jedla PopCorn. Vždy to isté. Nemali na mňa čas a ja im to nevyčítam. Jednoducho som samostatnejšia, ako hovorí otec, keď príde téma: "nemáta na mňa čas!" . Dobre, to sa stalo len raz. Ale aj tak. Má pravdu, som samostatnejšia. Toto prežijem. Ale neviem ako by som prežila bez Marie. To by už nešlo. Marie mi vždy bola oporou, nikdy ma nenechala v štichu a nikdy sa mi neobrátila chrbtom. Tieto záležitosti sa dali zvládnuť. Najhorší bol fakt, že sa premieňam na vlka. Najviac mi vŕtalo v hlave, že som pri pomyslení na to taká pokojná. Akoby o nič nešlo. Ale šlo! Premieňam sa na vlka a odteraz chodím do školy niekde v Grécku! A všade naokolo sú taktiež vlci ako ja. Toto už nebolo normálne. Vždy som mala rada vlky, fascinoval ma spôsob ich života a to, že sú taký pokojný, nikdy neriešia čo sa dialo alebo čo sa bude diať. Zaujíma ich len prítomnosť. Niekedy som túžila byť na ich mieste. A teraz, teraz sa premieňam na vlka, a vôbec to nie je ako som si myslela. Ale aj tak je život vlka lepší. Sama som sa čudovala, že mi vlastne ani nevadí že som vlk. Zľakla som sa vlastnej ľahkovážnosti a začala rozmýšľať nad inými vecami. Napríklad, že som v novej škole! Dobre, nikdy som nemala problém zapadnúť do nejakej spoločnosti, ale toto bolo iné! Toto je škola pre vlkov! Už len ten internát je na mňa príliš moderný. Neviem, ako vyriešim toto všetko. Je toho na mňa priveľa.
Z myšlienok ma prebral vrzgot dverí. Zmeravela som a čakala, kto dopekla práve teraz ide do knižnice?! Z dverí vošiel do miestnosti lúč zapadajúceho slnka. Keď som zbadala ľudský tieň, vystrašene som čakala čo sa bude diať.Spoza poličiek vyšiel ten chalan z jedálne. Keď ma zbadal, tvár sa mu rozjasnila, oči sa mu zaligotali v návale emócií, ktoré som nevedela rozlúštiť. Podišiel bližšie, premeral si ma pohľadom a spýtal sa: "Čo tu robíš?"
Jeho hlas bol ako pieseň. Ozýval sa mi v hlave až kým som neodpovedala: "Premýšľam. A ty?"
"Zbadal som otvorené dvere tak som sa čudoval kto tu môže byť. A našiel som teba." Odpoveď prišla hneď. Nevedela som čo povedať, sedela som v kresle a hľadela na chalana, ktorý sa očividne bavil. Už som chcela niečo povedať, keď ma predbehol: "Prepáč, nestihol som sa predstaviť. Volám sa Sam. Ty si?" z tváre mu nezmizol úsmev.
"Ja som Bryn." odpovedala som.
"Teší ma, Bryn" podal mi ruku. Fajn. Zoznámiť sa s novým chalanom nemôže byť hriech. Aspoň pre mňa nie, neviem čo na to povie Marie. Ale teraz bola posledná, na koho som myslela. Až teraz som si uvedomila, že hľadím do prázdna. Sam si ma premeriaval, v očiach sa mu zračila trpezlivosť a pochopenie. Tento chalan sa mi páčil. Potriasla som hlavou, akoby som chcela vytriasť všetky myšlienky a spýtavo som naňho pozrela. Z tváre mu úsmev už zmizol, ale zelené oči sa stále smiali. Po chvíli ticha povedal: "Asi už nechceš ísť do jedálne. Odprevadím ťa k internátu, čo povieš?"
Nevedela som čo na to povedať. Skoro nebadateľne som prikývla. A tak sme kráčali po mramorových chodbách, osvietených poslednými kúskami slnka a užívali si ticho ktoré zavládlo. Vyšli sme zo školy a cez kamenný chodníček sme smerovali k internátu. Mala som pocit, akoby som to tu poznala, akoby to bol môj domov. Pred vchodom do internátu sme zastali, pozreli na seba a ja som si uvedomila, že na túto chvíľu nikdy nezabudnem. Bolo to úžasné. Jeden druhému sme hľadeli do očí a užívali si to, čo nikto iný cítiť nemohol. Túto chvíľu prerušil Sam, keď sa začal strašne triasť. V očiach som mu videla prázdnotu, celé telo sa mu triaslo, a zrazu zmeravel. Bol úplne ako socha. Ledva počuteľným hlasom povedal: "Prepáč." A skočil smerom k lesu. Počas skoku sa premenil na obrovského sivého vlka. Dopadol na štyri laby, zatackal sa, pozrel na mňa prižmúrenými očami. Čakala som, že sa rozbehne k lesu, ale nestalo sa tak. Vlk si sadol, naklonil hlavu nabok a oči sa mu rozjasnili. Vyplazil na mňa jazyk a zaštekal ako pes. Bolo to, neviem ako to nazvať. Bolo to milé. Po chvíli som pred sebou videla stáť Sama, ktorý sa ledva udržal na nohách. Usmial sa a zas sa ospravedlnil: "Prepáč, niekedy to neviem ovládať. Som len v druhom ročníku, ovládať to sa učíme až v treťom. Teším sa na to. Dúfam, že som ťa nevyľakal." Usmial sa.
"Nie, vôbec nie." Zaklamala som. Niekoho by to možno zaskočilo, ale ja som sa tešila. Bola som rada, že sa toto deje.

Vaša Madeline
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama