Útok

1. listopadu 2012 v 21:57 | Madeline
Toto je ďalší samostatný príbeh :) Síce nebude taký happy ako ostatné, no hádam sa zapáči :)
Klik c.č.


Poznáte ten pocit, keď sa ocitnete znovu na tom istom mieste, s tými istými ľuďmi a s tým istým cieľom zabaviť sa, no jednoducho to nedokážete. Sedíte ako vždy na tých istých gaučovkách, páchnucích dymom z cigár a vyliatym vínom. Všetci sa perfektne zabávajú, tancujú a flirtujú ako o život. Zvyčajne by ste sa pridali k nim. Vstali by ste a roztočili to na parkete za zvyčajného potlesku, flirtovali by ste s mužmi u baru a vytiahli od nich aspoň desať drinkov. No teraz ? Teraz iba sedíte na gaučovkách, ktoré vám dvíhajú žalúdok, bubny ozývajúce sa po celej sále vám sú odrazu nepríjemné, najradšej by ste zvrieskli aby vám dali pokoj, aj keď vám nikto nič nerobí. Smiech miliónov ľudí sa vám dostáva pod kožu a vy by ste najradšej vraždili. Áno, ja teraz tak sedím, mám chuť schytiť meč a všetkým odseknúť hlavu. Už dlho som ako lovkyňa nedostala prácu. Už dlho som v ruke nedržala meč a nesekala až strašidelne presne. A teraz sa tie dva mesiace bez mojej obľúbenej práce prejavovali. Aspoň som dúfala že je to kvôli tomu. Že práve kvôli tomu mi vrie krv v žilách, v hlave mi hučí, oči mi idú vypadnúť z jamiek. Spoza bezdôvodných vodopádov sĺz sa usmievam na ostatných, no mám pocit že mi idú roztrhnúť dušu.
A tak len celý večer nenávistne sledujem tancujúcich ľudí, opitých alebo nadrogovaných. Ako som tam mohla niekedy tancovať s nimi ? Odrazu som mala iný pohľad na svet, chystala som sa vypochodovať z klubu, keď sa to celé zvrtlo.
Opierala som sa o stenu, keď svetlo v miestnosti a zablikalo a klub naplnil prenikavý krik. Pomaly sa k nemu pridával ďalší a ďalší, bol to vystrašený zvuk. Sebazáchova ma presviedčala, aby som ušla. Aby som sa tu už nevracala. No lovkyňa vo mne ma ovládla a ja som vytiahla nôž, ktorý som nosila za opaskom, odkedy som získala milióny nepriateľov. Toto bola moja chvíľa. Konečne som si uvedomila svoje chyby, a síce som nevedela čo sa deje, bola som ochotná zomrieť.
Rozbehla som sa naprieč uháňajúcemu davu ľudí, výkriky ma poháňali vpred. Čierne vlasy mi padali do očí keď som bežala stále bližšie a bližšie ku kriku. Obraz predo mnou ma prinútil zastať. Na zemi ležalo niekoľko mŕtvych ľudí, po parketách sa ťiahla kaluž krvi. Prepichnuté hrude ostali nehybné.
Až dovtedy som si neuvedomila, že šípy lietajú miestnosťou, útočník si nevyberá koho zabije. Jednoduchu strieľa. Ani by som o tom nevedela, keby mi jeden šíp neprepichol chrbticu a ja som nevydala šokovaný výdych. Spadla som na zem s vypúlenými očami a otvorenými ústami. Bola som ochotná zomrieť, no nie ? Tak prečo som šokovaná ? Oči sa mi pomaly zatvárali, viečka mi oťaželi. Život už pre mňa nemal zmysel.

Zobudila som sa. Áno, zobudila, a chvíľu som dúfala že to bol len sen. No bolesť a šíp v mojej hrudi mi dokazoval že sa mýlim. Bola som slabá a po dlhých rokoch som odrazu nevedela čo robiť. Chcela som zavrieť oči a opustiť toto kruté miesto. Vážne chcela. No niečo ma držalo pri živote.
Najprv som iba mala chuť zomrieť. Zatvárala a otvárala som oči, v duchu som sa modlila, aby som mohla opustiť tento svet, kde som nikdy nezapdala. Žiadala som smrť.
No túto túžbu rýchlo nahradil hnev. Spätne som si prezerala svoj život a štvala som sa sama na seba, že som sa nechala tak ľahko zabiť. Vlastne ešte nie. Ešte som žila, no veľa mi k tomu nechýba. Bola som naštvaná, že som sa tu zas vrátila. V tomto klube boli moje nie najlepšie začiatky. A tu bude asi aj môj koniec.
Po hneve prišla nečakaná sila. Naplnila ma energiou ako nikdy predtým. Ani som nevedela kedy, no odrazu som kľačala na zemi iba s dierou v hrudi. Po rukách mi tiekla krv, krvavý šíp ležal na červených parketách. Červených, krvavých parketách. Ani neviem ako, ale postavila som sa. Usmiala som sa nad predstavou, ako musím vyzerať. Keby ma niekto zbadal, pomyslel by si, že som vstala z mŕtvych. Vlastne sama som si to myslela. Dotackala som sa k dverám, nadprirodzená sila sa vytratila. Sadla som si na barovú stoličku a vtedy som si ani nemyslela, že v mojej hrudi je diera. Akoby sa nič nedialo. No rana ma vyčerpávala a ja som ovisla na barovej stoličke. Nemala som silu zdvihnúť hlavu, hojdajúcu sa v zvláštnom rytme. Umierala som. Cítila som sa ľahká, nič ma neťažilo, každá myšlienka mi prišla ako hlavolam, ktorý nemienim lúštiť. Zatvorila som oči, ťažko sa mi dýchalo, no ešte som žila, keď sa otvorili dvere.....

Tak toto je trošku deprimujúce, ale hádam sa páči :) Ak chcete pokračovanie, komentáre ;)

Vaša Madeline ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Łucille Łucille | Web | 2. listopadu 2012 v 8:35 | Reagovat

Momentálne nestíham, čiže si ho prečítam nabudúce =)

2 Kate Kate | E-mail | Web | 2. listopadu 2012 v 15:12 | Reagovat

Prečítala som si kus je to super ;D

3 Isobel Isobel | Web | 3. listopadu 2012 v 10:53 | Reagovat

Skvělé, určitě bych chtěla pokračování :)

4 Madeline =* Madeline =* | Web | 3. listopadu 2012 v 15:44 | Reagovat

[3]: Ďakujem :) Ale také dobré to hádam nie je :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama