Útok 2.

6. listopadu 2012 v 12:42 | Madeline
Tak tu je pokračovanie :) Dúfam že sa páči :)
Klik c.č.

Nikdy som nečakala takú dlhú smrť. Môj život sa skladal z vrážd, ktoré som páchala ja....boli to vraždy netvorov, ktorý sa ma pokúsiloi zabiť. Boli to vraždy zvierat, ktoré boli potrebné pre moje vlastné prežitie. Boli to vraždy monštier, ktoré sa pretvárali na ľudí....Pomstichtivé svine, ktoré sa snažili dostať ma a rozšíriť svoje podvodnícke firmy...Boli to vraždy v sebaobrane, ktoré mi hádam všetci svätý, v ktorých som aj pri mojich hriechoch verila, odpustia. Toto som ja. Lovkyňa monštier, ktorej pravé meno nevie nikto. Aj vy by ste ma mali poznať pod menom Ridley.
No teraz ? Ako stará Ridley som ochabla tam, kde boli moje začiatky. Kde som sa naučila bojovať, kde som zistila, že spravodlivosť existuje iba v rozprávkach. S dierou v hrudi nemám silu ani zdvihnúť ruku a pokúsiť sa zastaviť krvácanie. Toto je môj koniec. Tam, kde skončilo malé 14 ročné dievčatko a začala lovkyňa. Tam aj končím.
Škrípanie dverí som ledva vnímala. Z posledných síl som zdvihla hlavu a snažila som sa zaostriť pohľad na dvere. Do klubu prúdilo svetlo z vonku, zrejme bol deň. Počula som kroky, no boli tlmené, akoby som opúšťala túto miestnosť. Očami som prehľadala miestnosť, už nebola plná mŕtvych, prepichnutých ľudí. Na zemi boli kaluže krvi, môj krvavý šíp, no žiadne mŕtvoly.
Z tohto rohu miestnosti, úplne na konci, som muža nevedela rozoznať. Bol určite vysoký, rozoznala som gaštanovo hnedé vlasy. Oblečené mal, myslím, biele obyčajné tričko a voľné krátke rifle. Hneď som vedela že je krásny, moja spomalená myseľ si myslela, že to je anjel. Veď aj tak vyzeral. Obzeral sa po miestnosti, na tváry mal pevný výraz. Urobil pár krokov po zakrvavených parketách a naďalej sa obzeral po miestnosti.
Preletel po mne pohľadom, ani si ma skoro nevšimol. Hlavu som len tak tak držala, ale predsa som mala dosť síl, aby som ho videla. Keď ma zbadal, na chvíľku vyzeral prekvapene, no potom potriasol hlavou a pomaly sa ku mne začal približovať. Aj napriek všetkému som bola v panike. Ale veď, čo sa mi už môže stať. Umieram. Zatvorila som oči a ignorovala približujúce sa kroky. Po chvíľke stíchli a ja som sa zamrvila na barovej stoličke, čo mi spôsobilo bolesť. Keď som na ramene zacítila ruku, prudko som otvorila oči. Tie jeho boli priamo predo mnou. Krásne a žlté, ako slnko na oblohe.
"Ahoj. Héj ! Počuješ ma ? Ži !" hlas mal pevný a triasol mnou, no ja som sa nedokázala prinútiť zodvihnúť hlavu. Len som žmurkala, pomaly som nevládala ani to. Schytil ma za obe plecia a premeral si ma pohľadom. Triasol mnou a mňa rozbolela hlava, keď už nestačila bolesť v hrudi. Prinútila som sa zodvihnúť hlavu, no stálo ma to veľa námahy. Muž predo mnou sa usmial, zjavne spokojný.
"Ja som Seth. A pokúsim sa dostať ťa z tohto stavu." premeriaval si moju ranu.
"Netrep hlúposti." vychrlila som zo seba automaticky. Na Sethovej tvári sa zjavil ešte jasnejší úsmev. Nemo som naňho hľadela a čakala zázrak alebo smrť.
"Tak dobre, ako myslíš. Ako sa voláš ?" spýtal sa ma, snažiac sa udržať ma pri živote.
"R..Ridley." vyjachtala som šeptom. Na nič viac som sa nezmohla.
"Dobre, takže Ridley. Dúfam, že ti nebude vadiť ak ťa odnesiem do môjho auta. Pokúsim sa ťa udržať pri živote." poslednú vetu zamrmlal len sám pre seba. Môj pokus o prikývnutie mi veľmi nevišiel, no on pochopil. Zdvihol ma na ruky a pomaly ma vyniesol z miestnosti. Pomaly som zatvárala oči, keď zaškrípali dvere a mňa položil na mäkké sedadlo v aute. Prekvapivo to tam voňalo.
Ledva som vnímala ako nasadol do auta a naštartoval. Rádio dal úplne potichu, vytváralo iba pozadie pri zvuku motora.
"Nespi, snaž sa udržať oči otvorené." prikázal mi Seth, znelo to ustarostene.
"Opováž sa ma vziať do nemocnice. To sa radšej zabijem, tých hlupákov trpieť nebudem." podaril sa mi sarkastický tón. Seth neodpovedal, sledoval cestu a mne prišiel až príliš opatrný. Podarilo sa mi logicky uvažovať, po chvíľke som sa však zasmiala. Seth odtrhol pohľad od cesty a spýtavo na mňa pozrel.
"Nie je to deprimujúce ?" spýtala som sa s úškrnom na perách.
"Máš pravdu." prikývol Seth a auto zaparkoval na zablatenej tráve tesne pri lese....

Vaša Madeline
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zoey Zoey | Web | 6. listopadu 2012 v 14:31 | Reagovat

Promiň že to píšu zrovna sem8)8)Ano, přidávám si tě8)

2 Kate Kate | E-mail | Web | 6. listopadu 2012 v 18:53 | Reagovat

Už máš layout hotový! :D

3 Isobel Isobel | Web | 9. listopadu 2012 v 17:10 | Reagovat

krásný dess! těším se na další kapitolku

4 bublinkka bublinkka | Web | 10. listopadu 2012 v 10:51 | Reagovat

pekný príbeh :) :) som zvedavá ako to bude pokračovať či u dokáže zachrániť alebo umrie ...

5 Madeline =* Madeline =* | Web | 10. listopadu 2012 v 13:22 | Reagovat

[2]: Ďakujéém :)
[3]: Áno, je ozaj krásny...ďakujem zaň Kate ;)
[4]: Pravdu povediac, aj ja som zvedavá :D Ešte to nemám premyslené, ale čoskoro dám pokračovanie ;)

6 Kirstie Kirstie | Web | 11. listopadu 2012 v 15:18 | Reagovat

pekné:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama