Útok 3.

13. listopadu 2012 v 18:40 | Madeline
Tak a máte tu pokračovanie Útoku :) Hádam sa zapáči a budete chcieť pokračovanie, ktoré už píšem ;)
Klik c.č.


Pomalá. Smrť je strašne pomalá, a to mám čo povedať ! S dierou v hrudi by som mala byť dávno mŕtva, no nie, nejaký debil chce, aby som ostala na tomto chaotickom svete. Sedela som na potrhanom sedadle v bohvie akej kraksni, a žiadala som smrť. Nikdy by som si nemyslela že sa znížim na takú úroveň. Seth chvíľu sedel za volantom a klepkal po palubnej doske, zatiaľ čo ja som pomaly umierala. Ako je vôbec možné, že žijem ?
Myšlieky mi pripadali ako čoraz ťažší hlavolam. Nedokázala som logicky myslieť. Spomínala som na moje dobré chvíle, keď som lovila. Zakrádanie sa bolo mojím talentom. No za odplatu som nikdy s nikým nevychádzala. Nedokážem sa tváriť akože je všetko v poriadku. Ak nie je, poviem to na rovinu, a nemôžem za to, že ľudia to nevedia zniesť.
Seth otvoril dvere a vystúpil. Bez jediného slova ma vzal na ruky a vybral sa k lesu. Nemala som silu pýtať sa ho, kde dopekla ideme, tak som ticho sledovala cestu. Kráčal popri stromoch, počula som ako zadychčane prekračuje popadané konáre. Pomaly som zatvárala oči, ťažko sa mi dýchalo. Tak, a toto je posledný nádych.....Nie, tak toto !.....Kedy dopekla umriem ?!
Topánky mi buchli do stromu a Seth sa potichu ospravedlnil. Pripadal mi príliš zaujatý, neuvoľnený. Ja som celý život nikoho nepočúvala, povedala som čo chcem a nič ma netrápilo. Nespomínala som na svoje chyby a ťažké chvíle. Pozerala som vpred, a tak to aj budem robiť. Nie som ani optimista ani pesimista. Jednoducho hľadím vpred a uvažujem reálne-nereálne. No Seth ? Prišiel mi až príliš vystresovaný, až príliš premýšľal. Ja radšej konám ako premýšľam. Prečo ? Ako malá som radšej premýšľala. Ale keď človek niečo chce, a začne o tom premýšľať, zmocnia sa ho pochyby a v živote nič nedosiahne.
Ďalší náraz do stromu, teraz však silnejší. Mala som pocit že sa stromy zužujú. Teraz mi už bolo však jedno či umriem v klube alebo dakde v strede lesa. Stačila mi istota, že umriem.
No ani tým som si nebola istá. Hlava mi išla vybuchnúť, keď Seth zastal. Bezvládne som sa poobzerala, a doteraz som si ani neuvedomila čo sa pred nami zjavilo. Hľadela som na drevenú chatrč, upravenú všelijakými bylinkami a konármi stromov. Záhradka bola ohradená dreveným plotom, na záhrade rástli paradajky a hrozno. Jablone sa závistlivo nakláňali k drevenému obluku s krásnymi kvetmi. Bol to raj. Ešte nikdy som nič také nevidela.
Seth prešiel popod oblúk a popri paradajkách. Dvere rozospato zaškrípali a neochotne sa otvorili. Moje spomalené zmysli zaregistrovali starý pach a zbadala som niekoľko pavučín, no aj napriek tomu to dnu bolo pekné. Na drevených stenách boli poličky plné drevených sošiek rôznych zvierat od slonov až po sovy. Videla som iba jednu izbu, podľa starých krémových gaučoviek mi došlo, že to je obývačka. Na drevenej skrinke bola stará telka. Zaprašená, rovnako ako stolík, ledva držiaci pod ťarchou niekoľkých váz s peknými kvetmi, ktoré akoby zázrakom neboli zvädnuté. Naľavo viedla menšia chodbička, kde som zbadala troje dvere, rovnako drevené ako všetko ostatné. Na druhej strane izby boli dvere vedúce vonku, zrejme zadný vchod. Napravo od dverí bol oblúk vedúci do kuchynky, ktorú som však nevidela.
Páčilo sa mi to, pretože jednou z mojich čudných vlastností bola nenávisť k moderným veľkomestám. Práve niečo takéto sa mi páčilo. Vôňa dreva mi úplne zaplnila pľúca, a to mi dodalo aspoň trošku energie. Keď som už mala umrieť, tak určite tu.
Seth zabočil doľava a viedol ma popri prvých dvoch dverách. Lakťom otvoril tie posledné, ktoré taktiež unavene vzdychli. Predo mnou sa rozprestierala izba. Tiež celá drevená, od drevenej postele k drevenému stolíku a stoličke. Jediná moderná vec bol notebook na zaprašenom stolíku. A ten bol moderný aj na dnešné pomery, čo musím uznať.
Až keď som zacítila mäkký paplón som si uvedomila, že ma Seth položil na posteľ, v ktorej zavŕzgali pružiny.
"O chvíľku som späť, a nech si myslíš čokoľvek, dostanem ťa z toho." precedil Seth cez zaťaté zuby. Prekvapená jeho záujmom a ochotou som sa však len uškrnula. Zatiaľ čo on vyšiel z miestnosti som si poobzerala izbu. Na stenách viseli potrhané plagáty hviezd devedesiatych rokov, s čudnými menami, ktoré som ledva prečítala. Nad stolíkom krivo visela nástenka s obrázkami miest ako Paríž, New York a Tokyo. Keď som zaostrila zrak všimla som si na každej fotke chlapca s gaštanovo-hnedými vlasmi. Že to je Seth som si uvedomila práve vo chvíli, keď vošiel do miestnosti. V ruke držal malý plastový kufrík, ktorý mi predpovedal niečo nepríjemné. Seth si čupol ku posteli a niečo hľadal vo vrecku. Nakoniec vytiahol malú oranžovú pilulku a zahľadel sa mi do očí.
"Sľúb mi niečo. Ak budeš zaspávať, hovor si, že neumieraš, ale že len zaspávaš. Prosím ťa, ver, že neumieraš a neumrieš." podával mi pilulku a pohár vody, ktorý som si predtým nevšimla. Z neznámych dôvodov som mu verila. Moje ruky akoby robili samy za seba a vzali si pilulku aj vodu. Hľadiac mu do očí som pilulku prehltla a opakujúc si, že neumieram som zavrela oči. Veriac, že len zaspávam som ozaj zaspala, len bohvie na ako dlho....

Vaša Madeline ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zoey Zoey | Web | 13. listopadu 2012 v 20:32 | Reagovat

Dokonalost sama!!!8)8)8)

2 Zoey Zoey | Web | 13. listopadu 2012 v 20:32 | Reagovat

Jé, a koukám že nejsem v affs?Asi si na mě zapoměla viď8)Napiš mi dyžtak na blog8)

3 Julls Julls | Web | 14. listopadu 2012 v 20:09 | Reagovat

Ahoj, prijímame ťa do AFFS, aj nám sa tvoj blog páči :) zapíš si nás ako Woolie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama