Útok 4.

2. prosince 2012 v 16:37 | Madeline
Tak tu máte pokračovanie...Anketa ma pesvedčila :D A môžte sa pustiť do čítania ;) Toto je tá najdlhšia časť :) ♥
Klik c.č.

Ticho. Všade zavládlo ticho, ako v hrobe. Čo je blízko k pravde. Sethove pokyny boli jasné: Veriť, že žijem. Hovorí sa to však ľahšie ako robí.
Hľadela som na seba. Všade okolo mňa bola iba čiernota, akurát tak predo mnou bolo zrkadlo. Bolo to čudné, no mňa už nič neprekvapovalo. Hľadela som na svoj oba v zrkadle, premeriavala som si sama seba od hlavy až po päty. Čierne vlasy mi zakrývali pravé oko, a tým aj jazvu, ktorá mi ostala z boja proti starstejovi, temnému prízraku, ktorý má menej roumu ako slimák, no viac sily ako si dokážete predstaviť. Mne ostala iba jazva, no starsteja som poslala do záhuby.
Prešla som si pohľadom po potrhanom červenom obtiahnutom tričku, zpod ktorého sa mi črtala diera v hrudi. Nebola veľká, no keď som ju zbadala, mala som pocit že som akási mŕtvola. Rýchlo som prešla pohľadom na úzke džínsy, ktoré som nosila skoro vždy. Aj po rokoch bola tá čierna ako zamat. Rovnako ako moje vlasy. Splývali mi na pleciach a kontrastovali s mojou mŕtvolne bielou farbou pleti, ktorú som mala odmalička. Už dávno som vedela, že lovkyňa je moje povolanie, že sa mi hodí. No teraz som to začala ľutovať. Mohla som mať normálny život, no pustila som sa do toho bezhlavo. Dnes už niet cesty späť.
Obzerala som si moje zelené oči, farby lístia v lete, keď sa zrkadlo zatriaslo. Až som nadskočila od prekvapenia, keď sa v strede zrkadla objavila puklina. S tou puklinou som cítila, akoby aj vo mne niečo puklo. Moja psychika bola zlomená už od 14, no teraz som si to uvedomila v plnej miere.
Čakala som, že sa zrkadlo rozbije. Čakala som, že padne do čiernoty okolo mňa. Puklina sa rozširovala, no nezanechávala popraskané čiary. Zrkadlo ostalo celé, puklina v tvare krivého kruhu po ňom iba prešla ako vlna po vode. Za touto puklinou prichádzali ďalšie a ďalšie, až to vyzeralo, akoby ste sa dotkli hladiny pokojnej vody. Môj odraz v zrkadle bol rozmazaný, akoby som vážne hľadela do vody. Zrkadlo, alebo voda či čo to bolo, sa ku mne približovalo, no ja som nestihla cúvnuť. Bola som priklincovaná k zemi a voda v zrkadle bola už na dosah. Nakoniec mnou zrkadlo akoby prešlo, alebo ja ním ? Nevedela som. No odrazu som sa ocitla v studenej vode, ktorá mi prilepila oblečenie k telu. Ešte stále som nebola schopná pohybu, keď som sa začala topiť. Keď mi už dochádzali sily, sa mi akoby uvoľnili ruky aj nohy a ja som rýchlo plávala k hladine. Voda bola čistá, no bolo vidno iba pisok na dne. Skôr, ako som zazrela niečo iné, som vyplávala nad hladinu.
Ocitla som sa v strede jazera. Okolo mňa bolo všetko biele, a tým všetkým myslím les, ktorý obkolesoval jazero. Sneh. Už dávno som ho nevidela. Ocitla som sa v mojom obľúbenom ročnom období- v zime.
Keď som už vydýchala šok, ktorý som zažila pod vodou a bez vzduchu, som zaostrila zrak na breh. Najbližšií breh bol naľavo, iba kúsok plávania v ľadovej vode. Vydala som sa tým smerom a až teraz som si spomenula na moje zranenie. Prekvapene som si uvedomila, že mám dosť síl a vôbec necítim bolesť.
Došla som k brehu, kde sa mi podarilo nemotorne postaviť na obe nohy. Čakala som, že budem na kosť premrznutá, no necítila som nič.
Snažiac sa nebyť prekvapená som bezhlavo smerovala do prava. Keď sa neviem rohodnúť, idem tam, kde ma nohy zavedú.
Kráčala som stále rovno, no po niekoľkých minútach som sa zarazila. Nohy sa mi zabárali do snehu, zatiaľ čo ja som hľadela na dievčatko neďaleko odo mňa. Asi niekoľko metrov odo mňa sa pri strome krčilo malé dievčatko, mohlo mať tak desať rokov. Čierne vlasy jej viseli až po pás, splývali v dokonalej čiernej. V malých kučierkach sa jej vlnili na chrbte. Rukou sa držala konára stromu, na ktorom bola vrstva snehu. Jej biela pokožka ladila so snehom, jej ruku skoro nebolo vidieť. Do tváre som jej nevidela, bola mi otočená chrbtom. Čierne legíny sa hodili ku krémovej voľnej blúzke vytrčiavajúcej zpod čiernej krátkej bundy. Legíny boli už ošýchané a bunda s nápisom Pink Floyd sa skoro rozpadávala, no napriek jej nevhodnému oblečeniu na toto ročné obdobie som počula jej smiech. Bol to detský smiech, no napriek jej detskej radosti v ňom bolo počuť bolesť.
Zavrela som oči a nadýchla sa studeného vzduchu. Keď som nabrala silu pozerať sa na to, zahľadela som sa smerom, kde hľadelo aj dievčatko. Popri kmeňoch stromov s rukami pred sebou a zavretými očami kráčal chlapček. Smial sa tým spolu s dievčatkom a žmúril jedno oko pri pokuse podvádzať. Gaštanovo-hnedé vlasy mu to však nedovolili, keďže mu neustále padali do očí. Aj tento chlapček bol oblečený skôr na jeseň než do snehu, no bundu mal hrubšiu a tričko s dlhým rukávom. Rukami hmatal stromy, do ktorých skoro vrazil a pomaly kráčal smerom k dievčatku. To sa ladne a potichu presúvalo od stromu k stromu a nakoniec cupitalo k chlapčekovi zo zadu. Keď skočilo na chlapčeka, obaja sa zgúľali na zem a ja som zbadala tvár dievčatka. Hľadela som do mojich vlastných zelených očí farby letného lístia. Boli to moje oči, moje vlasy, moje spomienky. Do mysle sa mi vkradlo aj meno chlapčeka, môjho jediného kamaráta z detstva. Daniel sa prevalil na mňa, a keďže bol o dva roky starší odo mňa, nerobilo mu problém priklincovať moje ruky k zemi. Jednou rukou sa podopieral a druhou mi držal ruky. Keď som sa začala mykať, škodoradostne sa zasmial. Moje 10-ročné ja vykríklo jeho meno a koplo mu do nohy, čím si vyslobodilo ruky. Skôr, ako sa Daniel spamätal sa rozbehlo smerom k lesu a keď si bolo isté, že je dosť ďaleko, začalo hádzať po Danielovi snehové gule. S dokonalou presnosťou trafilo Daniela do hlavy, čo ho prinútilo kľučkovať pomedzi stromy aby sa vyhol snehovým guliam, ktoré poletovali okolo neho. Obaja sa smiali, keď sa mi obraz zasekol. Guľa zastala vo vzduchu a dievčatko s chlapčekom zastali v behu, na tvári úsmev.
Zamrznuté prostredie akoby puklo a predo mnou sa objavila trhlina. Keď mi došla až k nohám, otvorila sa ako dvere, ktoré ma do seba vtiahli...
Najprv som nevedela, kde som sa ocitla, no keď to so mnou myklo a ja som skoro spadla na zem, uvedomila som si, že som vo vlaku. Dezorientovane som sa rozhliadala dookola. Niektorí ľudia práve vstupovali do kabínky, niektorí sa prechádzali po vlaku, zrejme niečo hľadajúc. Alebo niekoho.
V diaľke som si všimla gaštanovo-hnedé vlasy prebližujúce sa ku mne. O chvíľku okolo mňa prešiel chlapec s modrými očami ako diamanty. Ani si ma nevšimol, iba prešiel niekoľko krokov ďalej a otvoril dvere na kabínke. Rozbehla som sa za ním. V kabínke som zazrela sedieť dievčatko s čiernymi vlasmi padajúcimi vo vlnkách až na sedadlo. Hľadelo von oknom, na líci sa jej zaleskla slza. Hneď som vedela, že to som ja, keď som mala 13. Práve som mala narodeniny. 15-ročný Daniel si sadol oproti mne a podával mi fľašu Fanty, ktorú som si predtým nevšimla. 13-ročné ja ju prijalo a vďačne sa usmialo, no z očí jej vyhŕkli ďalšie slzy. Daniel pri pohľade na ňu zosmutnel, no nevzdal sa. Čupol si pred ňu a prinútil ju pozrieť naňho.
"Neboj sa, som tu pri tebe." položil si ruku na tú jej. Iba prikývla a zase sa zahľadela von oknom. Na zemi bola ešte menšia vrstva snehu, no už rástli prvé jarné kvety.
Daniel jej druhou rukou chytil bradu a otočil jej tvár tak, aby mu zase hľadela do očí.
"Teším sa, keď budeme oslavovať tvoje narodeniny o 30 rokov." usmial sa na ňu, vyznelo to ako sľub. Sľub, ktorý však nedodržal.
13-ročné ja mu stislo ruku a znovu prikývlo, akurát že tentoraz zašepkalo: "Ďakujem."
Daniel, spokojný, že na jej tvári vyčaril aspoň aký-taký úsmev, si k nej prisadol. Jednu ruku jej prehodil cez plece a ona sa k nemu pritúlila.
"Sľúb mi, že sa nikdy nerozdelíme." zašepkala slabým hlasom.
Daniel ju pohladkal po vlasoch a odhodlane povedal: "Sľubujem."
Obraz sa mi znovu zasekol a ja už som vedela, čo príde.
Ďalšie dvere ma vyhodili do letného prostredia. Ocitla som sa na akejsi lúke, no netrvalo mi dlho, kým som ju spoznala. Hustý les okolo a pokosená tráva, aj keď mal človek pocit, že sa nachádza uprostred ničoho.
Stála som na kraji tejto lúky, len pár metrov od drevenej lavičky, na ktorej som ako 14 ročná sedávala. Ani ma neprekvapilo, keď som zistila, že ani tentoraz nie je prázdna. Sedel tam Daniel, hľadiaci na moje 14-ročné ja, ktoré si obúvalo čierne ošúchané čižmy. Už bola bojovne oblečená, keď už mala čižmy čierne vlnité vlasy si zopla do chvosta. Daniel na ňu hľadel so smutným, nesúhlasným pohľadom.
"Prečo, L, prečo to robíš ?" spýtal sa už asi po stý krát.
Luce, čiže moje 14-ročné ja ani nepohla brvou. "Tvoj otec ma nemôže živiť večne. Musím sa o seba postarať sama. A toto je jediná práca, ktorá ma bude baviť, v ktorej ma príjmu."
"A ktorá je najnebezpečnejšia." doplnil Daniel mrzuto. Chápala som, že sa o mňa strachuje. A mal pravdu, lovkyňa je nebezpečné povolanie. No v 14 mi to prišlo správne. Išla som do toho s tým, že budem zachraňovať ostatných pred monštrami. A nie tými, ktoré máte na mysli. Lovec nepredstavoval iba niekoho, kto loví obyčajné zvieratá, možno ľudí. Týmto som sa púšťala do sveta, o ktorom nikto netuší. Iba lovci. Je to svet, kde nič nemôžete predpovedať. Kde sa všetko zjaví a zmizne, kde to môžete mať pod nosom a nevidieť to. Je to svet monštier, ktoré nie sú neškodné ako obyčajné zvieratá. Dokonca ani lovci nevedia o všetkých. Aj tak však som bola pripravená učiť sa z ich záznamov a rozoznávať neškodný ľudskí svet od toho...skrytého. Kde sa tesne za vami môže zjaviť dvojhlavé monštrum na štyroch s jedným okom a ostrými rohami. Ktovie, možno aj niečo také tu existuje, no nikto o tom nemá páru. A práve do toho som sa vtedy púšťala, chystajúc sa oplatiť všetko, čo pre mňa urobil Daniel a jeho otec. Ochotná nemať s nikým dlhy, žiť sama za seba. A nie iba preto. Síce som si to nikdy nepriznala, táto práca pre mňa predstavovala nový život, po ktorom som túžila, odkedy umrel otec.
"Daniel, prosím ťa, nerob mi to ešte ťažším. Je to moja posledná možnosť začať odznova. A to som vždy chcela." Luce stisla pery, odmietala pozrieť sa Danielovi do očí. Ten už nepovedal nič, vedel, že to je márne.
Na lúke sa zjavila silueta postavy. Luce už, narozdiel od Daniela, neprekvapovalo, že Michal sa tam zjavil len tak. Ladne, ako to vždy vedela sa vybrala naprieč lúkou smerom k Michalovi, jej cvičiteľovi. Tak, ako to zvykol robiť, sa namiesto pozdravu jemne uklonil. Luce spravila to isté a vystrela sa, pripravená na ďalšiu hodinu výcviku.
"Tvoja nepredvídateľnosť ma drží v neistote, Luce." povedal chladným hlasom, premeriavac si ju pohľadom. Luce sa ani nepohla, akurát naňho nechápavo pozrela. "A to znamená, že neviem ako zareaguješ, keď ti poviem, že toto je posledná hodina tvojho výcviku." usmial sa a žmurkol na ňu. Luce sa nechápavo poobzerala.
"Ale nemal by tento výcvik mať 22 hodín ?" spýtala sa nechápavo, keďže toto má byť jej 13 hodina.
Michal sa zasmial: "Luce, to je iba priemer. V skutočnosti záleží od žiaka, aké robí pokroky. Ty si sa stihla naučiť všetko, čo ti treba. Máš to v krvi, Luce." Brala to ako kompliment, síce to tak nevyznelo.
Nestihla nič povedať, keď pokračoval: "Dnes do toho pôjdeš naozaj. Som si istý, že to zvládneš. Tvojou poslednou hodinou výcviku bude boj." Jeho chladný hlas nel prísne, no Luce už vedela, že to je iba klam.
Hľadela som, ako tam stojím oproti Michalovi, môjmu trénerovi. Daniel sedel na lavičke, po tvári mu stiekla slza. Nechcel o Luce prísť, a vedel, že pri tejto práci to hrozí. No vtedy som bola tak presvedčená, že robím správne, že ma nenapadlo, aké následky to môže mať. Hľadela som iba na Daniela, čo sa odohráva pri Luce som vedela naspamäť. Michal priniesol Dureva, malú príšerku, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako nevinné zvieratko, no je to iba divadlo. Vedela som, že mi vtedy netrvalo dlho vyhrať nad tou malou klamárskou príšerkou, ktorú niekedy nevedeli zdolať ani skúsení lovci. Nemala som chuť hľadieť na to znova. Namiesto toho som sledovala Daniela, ktorý ma niekoľko po tejto poslednej hodine výcviku opustil aj s otcom. Vlastne možno ani nechcel. Ale jeho otec išiel ďalej cestovať, a Daniel nemohol ostať. A tak ma opustil, jednoducho nasadol do vlaku a zmizol mi dohľadu. A ja som sa lovením dostala zo šľamastík, no nikdy ma ani nenapadlo, že sa tým dostávam do ešte väčších. Áno, toto bol môj osud. Keď som ako 14-ročná skončila bojový výcvik a v clube som začala nový život. Bol to môj život, ktorý som už nemohla zmeniť. Jednoducho sa to udialo. Proste som ignorovala straty, ktoré to prináša a skočila do studenej vody, na ktorú som si zvykla.
Tesne vedľa mňa spadla šiška z ihličnanu nado mnou. Zľakla som sa, no neodvrátila som zrak od Daniela. A práve vtedy sa obraz zas zasekol, čo som si najprv ani neuvedomila. Rozhliadla som sa okolo seba, moje 14-ročné ja držalo v ruke Dureva, Michal sa kruto usmieval a Daniel zamrzol uprostred vzlyku. Avšak teraz sa neobjavila žiadna trhlina. Nič, okrem mňa sa nehýbalo. Nič sa nedialo. A vtedy mnou akoby niekto potriasol a ja som si spomenula. Zavrela som oči, v mysli som videla revízora vo vlaku, ako ide štikať lístky. Jeho slová, keď pýtal lístok od Daniela.
Daniel Seth Carther.
Tak predsa len ma neopustil navždy...
Vaša Madeline ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Drew Drew | Web | 2. prosince 2012 v 20:28 | Reagovat

Prosím prepíš si ma na Drew :)

2 Zoey Zoey | Web | 3. prosince 2012 v 15:27 | Reagovat

Je krásná, moc a moc a moc8)8)8)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama