Neznámy život

31. ledna 2013 v 15:42 | Madeline
Tak, a nový príbeh :3 tento píšem každému z vás ! ;) dúfam že si ho prečítate a čakám reakcie :D
Klik c.č.

So zaťatými zubami a priškrtením hrdlom som chytila kľučku. Už len vyjsť z domu s vedomím, že nenasadnem do maminho auta a neskočím po Bryn si vyžadovalo odvahu. A nie to ešte otvoriť dvere do neznámeho sveta. Čiže novej triedy.
Prekonala som všetky zábrany a otvorila dvere. Nedá sa povedať, že to bolo také ako som očakávala, alebo ako som bola zvyknutá. Našťastie pre mňa žiaci nechodili po laviciach a neskákali po sebe v snahe urobiť akýsi "hamburger". No jedno ostávalo rovnaké: niečo ako ticho bolo mimozemšťanom najvzdialenejšieho typu.
V triede to svišťalo, každý niečo hovoril no nebolo možné v tom hluku rozoznať čo. Ledva som otvorila dvere a už ma rozbolela hlava. Ale niečo na tejto triede bolo zvláštne. Neviem, či to bol len môj pocit vychádzajúci z toho, že za celý život som mala iba jednu triedu, alebo táto trieda bola vážne zvláštna. Niečo mi na nej nesedelo a zároveň to tam pasovalo ako súčasť puzzle. Čo tam bolo zvláštne ? Asi dokonalí výzor žiakov, nezvyčajná veľkosť triedy a príjemné farby ? Alebo už len tie hlasy, také melodické ? Možno to bolo tou atmosférou, kto vie ? Alebo dokonca všetko spolu. Niečo tam však bolo také zvláštne čo vás prinútilo rozmýšľať a pritom sa to ani nedalo. Neviem. Ale normálne to nebolo určite.
Ani som nedúfala, že sa mi podarí prekĺznuť popri nich bez najmenšej pozornosti. Ale to, že v momente keď prekročím prah dverí trieda stíchne a všetky oči sa uprú na mňa som vážne nečakala.
Nervózne som sa usmiala a poobzerala sa po triede. Namiesto toho, aby som si prisadla k niekomu neznámemu som šuchtavou chôdzou prešla cez celú triedu a sadla si do poslednej, prázdnej lavice. Ignorujúc zvedavé pohľady som si obzrela triedu. Fialové steny vo mne vzbudzovali dobrý pocit, a to som teda bola vďačná. Jediná biela stena úplne vzadu to osvetlila a skrášlila. Biela tabuľa svietila na tmavej stene, pohodlné stoličky dokazovali, aká to je moderná škola. No ja niekedy ľutujem, že moji rodičia sú bohatí. Všetko také moderné, až prehnané. Ale táto trieda ? Nebolo pochýb, že patrí do najdrahšej školy. Ale niečo na nej bolo príjemné, priam úžasné. Plastové okná prinášali pohľad na pekné mestečko. Nemohla som povedať, že nebolo krásne, živé. Akurát tak som na niečo také nebola zvyknutá. Slnko svietilo a prinášalo teplo. Predtým som bývala v meste, kde večne snežilo a ak vyšlo slnko, dlho nevydržalo. Dážď tam bol každodenným spoločníkom a zima si podmanila každý kúsoček mesta. A tu ? Ľudia chodili v tielkach alebo šatách, žiadne hrubé vetrovky či kabáty. Namiesto čižiem tu boli šľapky a namiesto zarosených okuliarov sa všade blýskali značkové slnečné okuliare. Mala som pocit, že som sa presťahovala na druhý koniec sveta.
Keď zazvonil zvonček, čudovala som sa nad pokojnou melódiou, ktorá oznamovala začiatok hodiny. Na bývalej škole som neraz dostala infarkt z nečakaného zvonenia.
So zvonením do triedy vtrhol jeden žiak. Rovnako ako všetkých ostatných, ani jeho som nepoznala. A vyzeralo to tak, že som bola jediná, kto si ho všimol. Všetci hľadeli na mňa, čo sa mi ledva darilo ignorovať. Ten žiak bol vlastne chalan, ktorý pôsobil rovnako bezchybne ako všetci ostatní. V tejto triede žiaci nemali žiadnu chybu, všetci mali dokonale upravené vlasy, dokonalú postavu, nič umelé, jednoducho prirodzený výzor. Ale ten chalan ma zaujal iným spôsobom. Akoby tu nepatril. Zrak upieral do podlahy, gaštanovo-hnedé vlasy mal dokonale upravené, ofina mu však padala do očí, ktoré som nevidela. Vypracované telo ako ostatní, no niečo na ňom bolo iné. Nevyzeral nadšený s týmto miestom, a ani nevyzeral, že by tu patril. Rovnako ako ja.
Chalan prešiel cez celú triedu a prisadol si priamo ku mne. Nevedela som, či sa mám z toho tešiť alebo byť sklamaná. No nestihla som to rozoznať, pretože do triedy vošiel učiteľ.
Elegantne a so sebavedomým pohľadom do triedy vošiel nízky, no rešpekt vzbudzujúci učiteľ. Čierne dlhé vlasy mal zopnuté do chvosta, svaly na rukách sa mu napínali pri každom pohybe. Tetovania na rukách sa mu preplietali v rôznych vzoroch. Prísnymi modrými očami dokázal utíšiť triedu a upútať pozornosť.
Prešiel do stredu triedy a tam sa otočil k žiakom. Mierne sa poklonil a spustil pohotovým hlasom: "Buenos días estudiantes. Bienvenidos a la lección español." poobzeral sa po triede a usmial sa, čím obmäkčil svoj prísny výzor. Moja prvá hodina španielčiny sa začala dobre, vzhľadom na to, že som mu našťastie rozumela. Ešte že som sa na minulej škole dobre učila.
Po privítaní sa niekoľkokrát poobzeral po triede a pohľad uprel na mňa.
"Vidím, že tu máme nováčika, takže ešte než začneme, chcel by som sa predstaviť. Volám sa Admond Darks, profesor španielčiny a šermu." predstavil sa so španielskym prízvukom. Nebolo pochýb o jeho pôvode. "Ty budeš zrejme Amanda Amy Kateová." usmial sa na mňa. Mierne som prikývla, neschopná slova. Mala som úplne sucho v ústach. Profesor Admond sa otočil k triede a pokojným hlasom povedal: "Na dnešnej hodine sa každý predstaví, aby nová žiačka ľahšie spoznala svoju novú triedu. A vzhľadom na to, že sa nachádzate na hodine španielčiny, hádam to zvládnete aj po španielsky." na každom študentovi zastavil pohľadom a s úsmevom kývol na jedno dievča sediace pri okne.
"Ahoj Amy, ja som Bridget." spustila po španielsky bez jedinej chybičky. Po nej nasledovali ostatný, ktorý sa predstavili podobným spôsobom. Snažila som si zapamätať tváre a mená ako Mike, Brandon, Eleanor, Louis, Deny, Millie a Carther. Tento spôsob predstavovania mi prišiel starý a detský, ale zrejme najľahší.
Celá trieda sa mi predstavila, až ostal iba jeden žiak. A ten sedel priamo pri mne.
Profesor Admond naňho pozrel pohľadom, ktorý by zmrazil vodu. Ale on vyzeral v pohode, neochotne sa otočil na stoličke a spojil ruky. Pozrel mi do očí a jednoducho zahlásil: "Sam." podarilo sa mu skriviť kútiky úst do niečoho, čo sa aspoň trošku podobalo na úsmev. Konečne som zbadala jeho oči, v ktorých by som sa pri dlhšom pohľade utopila. Zlatistá farba očí sa pri slnečnom svetle menila na zázračnú oranžovú, a v určitých uhloch až priam na medenú. Priamy pohľad, v ktorom sa toho skrývalo toľko, až sa to nedalo rozoznať.

Vaša Madeline ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Łucille Łucille | Web | 31. ledna 2013 v 19:02 | Reagovat

Riadne dlhé =O

2 Madeline =* Madeline =* | Web | 31. ledna 2013 v 19:29 | Reagovat

[1]: Náhodou to mám v PC dlhšie :D dočítala ?

3 Drew Drew | E-mail | Web | 1. února 2013 v 8:41 | Reagovat

veľmi dobré! to je jednorázovka? :)
...............................................................
btw pozri sa, ako si dopadla v kontrole affs ~ http://drewspace.blog.cz/1301/oficialne-vysledky-kontroly-affs :)

4 Madeline =* Madeline =* | Web | 1. února 2013 v 15:28 | Reagovat

[3]: Ďakujem :) a nie som si istá :D
Oukey :)

5 Kirstie Kirstie | Web | 3. února 2013 v 18:59 | Reagovat

dobré :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama