Šťastne nešťastná

15. května 2014 v 23:19 | Alexie
Ahojký :)

Mám tu pre vás príbeh, vlastne jeho začiatok :) Volá sa ŠŤASTNE NEŠŤASTNÁ :) Bude to o dvoch dievčatách na dvoch stranách akoby jednej mince. Veď pochopíte :) Tu je začiatok a pomaly budem písať ďalej ak vás to bude baviť :3
Klik c.č.

Nešťastie-Vietor je živý. Nevedia to všetci, no žije rovnako ako my. Dýcha. Myslí. Sníva. Rozpráva. Je rozumnejší a živší než my. Nesie tajomstvá miliónov ľudí a stále to zvláda. Nič neprezradil. Videl mágiu, radosť, utrpenie. A nikdy nám nič neukáže. Nemôže. Je to vietor. Vernejší než psy, skutočnejší než skutočnosť, odvážnejší a odhodlanejší než ktokoľvek. Nesie bremeno sveta a stále si veselo pospevuje. Závidím mu ako to zvláda. Pretože ja som zlomená.
Prešiel rok. Možno vám tento údaj upresní to obdobie. Pre mňa to boli len prázdne dni, mŕtve týždne, nekonečné mesiace. Pretože prázdnota je nekonečná. Múdri sa jej vyhýbajú. Inteligentní sa tvária že neexistuje. A ja ? Ja ju drží v sebe. Ani múdra ani inteligentná. Len zúfalá. Došla som priďaleko a pritom som sa ani nepohla. Hovoria že som na dne. Tvrdia že sa z toho dostanem. Vraj potrebujem čas. Ach tí naivní klamári ! Toto nie je dno. Dno je hmotné. Určitý záchytný bod. Nízky, ale stále bod, od ktorého sa dá odraziť. Ja nie som na dne. Som stratená niekde, kde nie je nič hmotné. Nič, čoho sa dá chytiť. Tu sa neodrazím od zeme. Nevyšliapem stade do kopca. Nie je tu nič, len moje prerývané nádychy a výdychy, moje šialené myšlienky a sny tak temné, až človek zabudne že existuje svetlo. Toto nie je dno. Toto som ja.
Spomienky sú všade. Všetci svetoborne tvrdia-Neobzeraj sa naspäť ! Ži pre prítomnosť ! Zabudni na minulosť ! Kto z nich sa však neobracal za spomienkami ? Dávajú rady sebe a nedokážu ich dodržať. A tak sa tvária, že ten s problémom si ty a len sa ti snažia pomôcť. Lenže nedá sa zabudnúť. Nedá sa neobhliadať sa. Nedokážem nevidieť tváre všetkých, na ktorých mi záležalo. Nedokážem nevidieť oči tých, ktorých som stratila. Sú všade, v každej pesničke, každom nápise, každej farbe, každom mieste. V každom slove čo počujem sa skrýva spomienka. Tak živá a bolestivá. Nie všetky sú nepríjemné, samozrejme, no bolestivé je to rovnako. Pretože už ich nikdy nenavrátim. Nikdy nenavrátim šťastie ktoré som mala. Nikdy sa nevrátia ľudia, ktorých som nikdy neprestala mať rada. Nikdy sa nevráti on. Pretože už je jednoducho neskoro.

Šťastie-Slnko vie snáď všetko. Podozrievavo ma sleduje každým dňom, aj keď ho ja nevidím. Vyškiera sa mi spoza mrakov. A ja sa smejem jemu. Pretože zatiaľ čo ono trčí tam hore samo, ja stojím nohami pevne na zemi. A neexistuje lepší pocit.
Vedela som že ma už čaká. Nikdy nemeškal. Nemohol by ma nechať čakať. Za to ja som si dávala načas. Len čo som ho zbadala u fontány, v duchu som sa slnku škodoradostne smiala. Ha ! Tak toto ty nikdy mať nebudeš. Jeho hnedé oči si ma radostne premeriavali. Sledovali ma ako sa približujem, každý môj krok nezostal bez povšimnutia. Čakal až kým sa klopkanie mojich topánok nedonesie až k nemu. Potom sa vystrel do plnej výšky a objal ma. Bolo to hrejivé náručie človeka, ktorému na mňa záležalo a všetky starosti zmizli. Toto musí slnku chýbať. Ja som sa toho nedokázala nabažiť.
"Konečne, už som sa bál že ťa zjedol krokodíl." prehodil žartom. Často som si v duchu predstavovala ako naňho ľudia nechápavo čumia. Tomuto humoru som chápala len ja.
"By sa ti páčilo, čo ?" žartovne som ho buchla do ramena. Milovala som túto nenútenosť. Tú spontánnosť, bezstarostnosť.
"Vieš že by som to neprežil." nahodil smutné oči a potom sa na mňa usmial. Tento úsmev ma držal pri živote. Nebol to bežný úsmev. Bol to jeho úsmev určený len mne. O tento úsmev sa oplatilo bojovať. Vždy by som oň bojovala.
Šťastie je zvláštne. Nie je to ako vyhrať v lotérii. Je to ten pocit v srdci, že máte všetko čo potrebujete. Akoby už netrebalo nikdy bojovať, všetko na čom vám záleží je priamo pred vami. A vy viete že vždy bude. Tá istota, niekde hlboko vo vás, keď dôverujete na toľko, že si nepripúšťate pochybnosti. Akoby neexistovala možnosť straty. Jednoducho je tam a vždy bude. On bol mojim šťastím. Nikdy sme sa nebozkávali. Neboli sme pár. Ale znamenal pre mňa o to viac. Bol všetkým čo som potrebovala.

Alexie :3
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Emma Emma | 6. července 2014 v 0:25 | Reagovat

Nadherna myslienka s tym vetrom. Ale jedna vec, ktoru by sme si sice vsetci tajne priali ale neexistuje su istoty. Nic na svete nie je iste, ani to ze sa rano zobudime. A osobne ma myslienka, ze by nebolo treba bojovat, vydesila. Kam by sa potom nas zivot uberal, keby sme zastali na jednom bode len s tym, co mame momentalne pred sebou? Velmi pekny text, prinuti ta zamysliet sa ;D

2 writing-at-the-sky writing-at-the-sky | 6. srpna 2014 v 18:52 | Reagovat

[1]: :) hej no :) nemohla som všetky myšlienky do jedneho pribehu dat, mam ich privela :) a dakujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama